LUČENEC. Jedna prišla o zrak krátko po narodení, druhá ako dvojročná. Obe si museli zvyknúť spoznávať svet inak, než ich rovesníci. Tí ich zo skupiny často vyčleňovali a pochopenie našli len v kruhu blízkych alebo pri deťoch s rovnakým hendikepom.
Ani to im však nezabránilo, aby aj bez zraku žili plnohodnotný život.
Kvetoslava Bedeová prestala vidieť krátko po narodení, na svet prišla predčasne. Zhruba do ôsmich rokov dokázala rozoznať tmu a svetlo, no potom stratila zrak úplne. Kým rovesníci spoznávali svet aj očami, jej museli stačiť ostatné zmysly.
„Čo som mohla, to som spoznávala najmä hmatom, avšak pre rodičov bolo veľmi ťažké opísať mi veci, ktoré som nemohla chytiť do vlastných rúk,“ prezradila Bedeová.
Rodáčka z Fiľakova zdôraznila, že najdôležitejšie bolo sa s hendikepom zmieriť. To sa jej podarilo, založila si rodinu a dnes vychováva 16-ročnú dcéru. „Žijeme úplne normálne, len ma trápi, že ju nemôžem sledovať vyrastať,“ poznamenala.
Namiesto darčekov zbierala peniaze pre chorých a zvieratá. Činy mladej športovkyne ocenili Čítajte Bedeová tiež zdôraznila potrebu ovládania Braillovho písma. Ona sama v tejto oblasti exceluje a pochváliť sa môže vysokými umiestneniami v súťažiach zameraných na čítanie aj písanie Braillovho písma, pričom v čítaní doteraz nenašla premožiteľa.
Chcú, aby nevidiacich brali ako rovnocenných
Helena Nagyová prišla o zrak v dvoch rokoch počas 2. svetovej vojny. „Do dediny prišli očkovať, no vtedy som mala kiahne. Rodičom povedali, že to nevadí, avšak potom mi to udrelo na oči. Na jedno vidím trochu, na druhé vôbec,“ opísala.
Vyrastať s hendikepom nebolo jednoduché, deti ju z kolektívu odstrkovali. „Ostatní sa bavili a ja som bola sama v kúte,“ spomína. Situácia sa zlepšila, až keď prestúpila do levočskej školy pre zrakovo postihnutých.
Ani jej hendikep nezabránil pred založením si rodiny či uplatnením na trhu práce. Dnes sa čiperná dôchodkyňa pýši dvomi synmi, štyrmi vnúčatami, šiestimi pravnúčatami a kariérou masérky v lučenskej nemocnici.
„Zvykla som si na to, že nemám zrak. Nechýba mi asi nič, len mi trochu prekáža, keď v obchodoch menia regály s potravinami. Som zvyknutá hľadať konkrétne veci na pre mňa známom mieste, no keď ich presunú, tak som stratená a musím druhých požiadať o pomoc,“ povedala Nagyová.
Obe ženy sa zhodli, že vzťah spoločnosti k zrakovo znevýhodneným sa zlepšuje. Ľudia sú pri pohľade na ľudí s bielou palicou vnímavejší, šoféri zastanú pred priechodom pre chodcov. „Chceli by sme, aby nás brali ako rovnocenných. Ja som napríklad rada, keď sa mi niekto v obchode len tak prihovorí a spoločne prehodíme pár slov,“ zdôraznila Kvetoslava Bedeová.
„Veci sa zlepšujú aj vďaka činnosti Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS). Veľmi nám pomáhajú, učia nás potrebné veci a organizujú pre nás zaujímavé akcie,“ dodala Helena Nagyová.
Dôraz na psychickú podporu
Ľuďom s týmito a podobnými príbehmi pomáhajú odborní pracovníci ÚNSS a členovia a členky ÚNSS. Podporiť ich prácu mohol ktokoľvek počas septembrovej kampane Biela pastelka.
Tá sa uskutočnila aj v Lučenci, kde členovia a členky tamojšej základnej organizácie ÚNSS pripravili aj sprievodné podujatie v rámci 35. výročia vzniku ÚNSS a pri príležitosti 200. výročia vzniku Braillovho písma. Deti aj dospelí si bez pomoci zraku vyskúšali nalievanie nápojov, spoznávanie predmetov hmatom a oboznámili sa s ÚNSS i Braillovým písmom.
Pripravené boli aj časopisy pre nevidiacich, ktoré sa na prvý pohľad nedajú rozlíšiť od kopy bielych hárkov papiera. Kým však zdraví vidia prázdne strany, zrakovo hendikepovaní v nich dotykom objavujú mnoho príbehov.
„Vďaka vyzbieraným peniazom môžeme zrakovo znevýhodnených klientov naučiť písať a čítať Braillovo písmo, obsluhovať smartfón či pohybovať sa so slepeckou bielou palicou v priestore. Učíme ich samostatnosti, aby sa dokázali plnohodnotne postarať o seba a domácnosť,“ prezradila Renata Oláhová, odborná pracovníčka Krajského strediska ÚNSS v Banskej Bystrici a predsedníčka základnej organizácie ÚNSS v Lučenci.
Pod tú patrí sedemčlenný výbor, ktorý organizuje spolkovú činnosť a aktivity pre nevidiacich a ich blízkych. Zrakovo znevýhodneným pomáhajú odborní pracovníci krajských stredísk, medzi ktorých patrí aj Renata Oláhová. Ona sama vlani poskytla pomoc 127 klientom.
Ako dieťa sa po tme potkýnal, zrak stratil v priebehu roka. Nikto ma na to nepripravil, vraví Čítajte „Veľmi dôležitá je aj psychická podpora. Človek sa pri náhlej strate zraku dostane z bežného života do novej situácie, v ktorej si sám nedokáže poradiť. Snažíme sa mu podať pomocnú ruku. Často na začiatku klienta len počúvam, potom mu ponúkam možnosti, ako zmierniť dôsledky jeho zrakového postihnutia. Malý úspech, ktorý zvládneme spoločne, je motiváciou na ďalšie učenie sa a na získavanie ďalších zručností potrebných na každodenný život,“ uzavrela Oláhová.
