Boli to dni nabité emóciami a bolesťou. Prišli na ruských tankoch a zostali dlhých 21 rokov. Životy tých, ktorí sa odmietli podriadiť ideám súdruhov a súdružiek, sa radikálne zmenili. „Už v júli sme vedeli, že nebude dobre. Vtedy si k nám spravil výlet Brežnev. Nepáčilo sa mu u nás. Akoby sa mu aj mohlo, veď nielen naše mestá, ale aj dediny boli na inej úrovni ako jeho „derevne“. Medzi ľuďmi panovalo nadšenie, mali sme chuť pracovať, verili sme Dubčekovi. Tešili sme sa, že sa otvoríme svetu. A to Brežnevovi prekážalo. Nastalo trpké precitnutie. Nikto ich k nám nevolal. Ľudia ich vítali s hnevom: ‚My vás tu nepotrebujeme, choďte odkiaľ ste prišli‘,“ spomína Jozef Daniš. Postaviť sa na odpor bývalému režimu, to zvládli len silné charaktery. Aj Pavol Jaroslav Králik bol medzi nimi. V tom čase učil na Strednej zdravotníckej škole v Lučenci. Zaujímal sa o literatúru, divadlo, históriu. „Práve sme sa s manželkou chystali na výlet do Poľska. Samozrejme, nikam sme nešli. Vo vzduchu bolo cítiť napätie. Cez hlavnú ulicu prechádzali tanky. My sme štrajkovali. Ako slovenčinár som vedel celkom slušne recitovať. Do rozhlasu som odrecitoval Mor ho,“ spomína Pavol Jaroslav Králik. Nezľakol sa. Odsudzoval okupáciu a svoje názory na vpád spojeneckých vojsk sa nebál vysloviť nahlas. Doplatil na to. V roku 1969, na Štedrý deň, stratil miesto na škole. O prácu v našom okrese vtedy prišlo vyše sto učiteľov. Po rokoch sa človek, ktorý bol pri jeho prepustení zo zamestnania, stal primátorom mesta Lučenec! Ako sme to mohli dopustiť? My, mladší, si z tohto obdobia pamätáme málo a starší zvyknú len lakonicky zahlásiť, že bola taká doba. Skvelý pedagóg bol po previerkach zaradený na listinu tých, ktorí nie sú vhodní vychovávať mládež v duchu socializmu. Fáral v bani. Dlhé roky prežil v podzemí. Útechu hľadal v knihách. V roku 1990 bol pedagogickým kolektívom zvolený za riaditeľa na škole, odkiaľ ho pred 20 rokmi vyhodili.
Pri Detve hádzali na tanky kamene. Jeden dôstojník vytiahol samopal a začal strieľať. Nielen pod samopalmi mreli ľudia, ale aj pod tankami a autami. Jaroslav Rafaj má 75 rokov. „Nikdy nezabudnem na zlosť hraničiacu so zúfalstvom vo chvíli, keď sme zistili, že nás v noci zákerne prepadli. Ako podplukovník československej armády som hneď v prvý deň okupácie zorganizoval malú skupinu. Rozstrihali sme vyradené posteľné plachty na transparenty. Napísali sme na ne: ‚Toto je okupácia! Brežnev sa zbláznil!‘ Jasne sme dali najavo postoj drvivej väčšiny obyvateľstva. Nadiktoval som leták, upozornil som v ňom na to, aby meno každého kolaboranta, ktorý udáva našich ľudí okupantom, napísali na cestu,“ spomína Jaroslav Rafaj. Dva roky si odsedel vo väzení za to, že bol proti „bratskej pomoci“.
August 1968. Čas tragiky. Dá sa na násilný vpád zabudnúť? Nedá! Najmä preto nie, lebo mnohí z tých, ktorí boli za dobrovoľnú a ochotnú spoluprácu s okupantmi povýšení, sú ešte aj dnes vo vysokých funkciách.
