Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky
HOCI PÔVODNÍ OBYVATELIA SA Z VRCHOV ODSŤAHOVALI, TU AKOBY ZASTAL ČAS

Hradištské lazy mali aj svojich Jánošíkov

Na kopce a storočné stromy na hradištských lazoch sa opiera slnko. Na začiatku septembra tu pobehujú hubári, dozrievajú černice a bzučia osy. Hoci chotár už dávno stratil pôvodnú tvár, akoby tu naozaj zastal čas.




V nemom úžase sa človek díva na brezový háj s červenými muchotrávkami, rozkošatenú spleť koreňov azda aj 150-ročných stromov, drevenicu s oknami sotva väčšími ako chlapská dlaň či kopce, ukrývajúce desiatky prameňov lahodnej vody. Aj kravy ležiace v chládku patria ku koloritu lazov. Vzdušnou čiarou sa Lučenec, Poltár aj Rimavská Sobota zdajú byť na vzdialenosť, čo by kameňom dohodil. Kedysi tu boli len samé hory. Ich neprístupnosť len utvrdzovala ľudí z dolín v tom, že život na lazoch bol len pre tvrdé nátury. Voňali však človečinou. Časť hôr usadlíci vyklčovali. Premenili ich na pasienky a políčka. „V roku 1935 na lazoch žilo 352 ľudí. Bolo tu 40 usadlostí. Dymilo sa z každého komína a v maštaliach bučal statok. Fungovala škola aj obchod. Postupne však ľudia odchádzali a tí, čo ostávali, boli čoraz viac zhrbení k zemi a už odpočívajú na cintoríne. Ostala len teta Kmeťová,“ objasňuje starosta Hradišťa Jozef Valkovec.
ŽIVOT BOL ŤAŽKÝ ALE KRÁSNY
Prví obyvatelia sa na lazy prisťahovali v roku 1890. Pochádzali z Hriňovej a Podkriváňa. Tunajšie hory vlastnili Sentivániovci. Boli to bohatí páni. Hory aj pôdu najprv ponúkli obyvateľom Hradišťa. Ponúkli im aj zľavu. Hoci to bol výhodný obchod, Hradišťania neprejavili záujem. „Ktovie, prečo sa tak naši predkovia zachovali. Možno ich odradili husté hory a reči o robote, čo by aj koňa zabila,“ zamýšľa sa starosta. No nech to bolo tak či onak, do vrchov sa sťahovali cezpoľní. Prišli Štefančíkovci, Fajčíkovci, Katreniakovci, Podhorovci, Mužíkovci... Klčovali, orali, chovali statok, tkali plátno, na Bukovských hrbkoch pálili uhlie. „Na lazoch bol život ťažký, ale krásny. Aj nočnou hodinou by som sa tam vrátila. Viaceré generácie žili pod jednou strechou a veľa razy boli do hrnca len zemiaky s kyslou kapustou. Ale bol to náš domov. V lete aj v zime balzamom na krvavé mozole. Ľudia sa poznali, cez týždeň dreli na poli, okolo statku, chalupy a v nedeľu oddychovali. Cez zimu párali perie a po večeroch chodili na posiedky,“ Mária Podskľanová. Má 79 rokov. Dole do dediny sa s manželom presťahovali len prednedávnom. Jej myseľ aj srdce ostali tam, vo vrchoch. Vo vrchoch, čo zažili rozkvet aj úpadok. Vo vrchoch, kde líšky dávali dobrú noc a za mesačných nocí bolo počuť vytie vlkov.
ICH POKOJ STRÁŽIA
STOROČNÉ SMREKY
Väčšina domorodcov dnes už leží na miestnom cintoríne. Ich pokoj strážia staručké lipy a smreky. Pri pohľade na detské hrobčeky sa tisne do očí slza. Tak, ako sa rodili, tak aj mreli. Cez zimu napadlo snehu a kým prišiel doktor, dieťa nedýchalo. „Vrábľovci ich pochovali azda aj zo šesť. Raz dobehli s jedným nemluvniatkom za mojim svokrom. Mal kováčsku dielňu. Prišli nočnou hodinou a vraj v hodine dvanástej. Starký tvrdil, že dieťa niekto uriekol. Čosi nad ním mrmlal, možno aj nejaké bylinky uvaril, aby zahnal pliagu. Dieťa prežilo,“ tvrdí Viktória Kmeťová. V strede cintorína je kaplnka. Aj ona stráži pokoj mŕtvych. Postavili ju v roku 1923 z peňazí tunajších veriacich. V rohu ešte donedávna odpočívali dvaja nemeckí vojaci. Príbuzní ich dali previezť do rodnej vlasti. Posledného nebožtíka tu pochovali pred troma rokmi. „Bol to môj manžel. Aj mňa pochovajú vedľa neho. Môj hrob bude asi posledným, ktorý tu vykopú,“ povie starká Kmeťová. Chalupári tu nemajú domov. Majú tu len chalupy so satelitmi. Ich korene sú v mestách.
HÔRNI CHLAPCI
Hradištské lazy vraj mali aj svojho Jánošíka. V miestnej kronike sa dočítame o troch hôrnych chlapoch. Jožo meral dva metre a Paľo s Kočalkom boli nižší len o dlaň. Títo traja chlapci vraj napodobňovali Jánošíka. V krčme v Drahovej vraj potiahli súdok rumu a teperili ho vrchmi aj dolinami až na hradištské lazy. Takí boli radi, že sú už doma, že ho prudšie položili na zem, obruče nevydržali a rum sa vylial po izbe. Raz Kelemenovci - veľkí páni - robili poľovačku. Po love sa zišli na chate a pušky zakvačili v predizbe. Naša podarená trojica ich všetky odniesla.
TADIAĽTO VEDIE CESTA
DO NEBA
V kronike sa píše aj toto: „Muselo byť v tejto romantickej krajinke ľuďom dobre, keď sa tu ujo Jano Spodniak dožil 104 rokov a mal zdravé zuby a čierne vlasy. Veru, on bol súci chlap. Mal také nohy, že Baťa nemal také veľké kopyto, aby nášmu Spodniakovi obuv vyrobil. Ale bosý nechodil. Po celý život nosil krpce a na košeli nemal gombíky, ale motúzy. Za celý život vraj nezjedol ani kilo cukru, ale pálenôčky si rád vypil.“
„Najvyšší vrch na lazoch je Jasenina. Leží v nadmorskej výške 995 metrov nad morom. Raz sme tu mali turistov z Maďarska. Jedna pani sa zahľadela dole do doliny a vykríkla: Jáj, držte ma, lebo spadnem. Tu, vo vrchoch, máte naozaj pocit, že tadiaľto vedie cesta do neba,“ tvrdí starosta. Na lazy vedie okrem prašných ciest aj asfaltka. Dal ju vybudovať bývalý minister dopravy, ktorý sem občas zavítal na podnikovú chatu. Stojí neďaleko školy, kde voľakedy džavotalo takmer sto detí. Začali ju stavať v roku 1912. Stavali ju svojpomocne. Vrchárom chodili pomáhať aj ľudia z doliny. Prvou učiteľkou tu bola Viktória Kaločayová. S jej osobou sa na lazoch po dlhé roky rozprávala legenda o láske. Zamilovala sa do Ladislava No keď vypukla prvá svetová vojna, mladý muž narukoval do vojny. Súd ho odsúdil na smrť. Popravili ho a Viktorku zmáhal žiaľ. Chradla a už nikdy nebola šťastná. Bola to láska až za hrob.
GAZDOVIA Z LAZOV
VŽDY DRŽALI SPOLU
Nielen chudobné políčka a statok boli zdrojom obživy. „Ľudia zbierali hríby, černice, šípky. Za jeden deň sa dalo na černiciach zarobiť aj 120 korún a na hríboch až 150. Aj plátno predávali. Na lazoch žili šikovní ľudia. Roboty sa nebáli,“ hovorí 77-ročná Dobruša Majková z Hradišťa. Vrchársku náturu pozná dôverne. Jej otec obyvateľom hradištských lazov liečil statok. Ľudia mu dôverovali a mali ho radi. Statok mal na lazoch obrovskú cenu. Gazdovia sa hrdili koňmi aj kravami. Veľkosť majetku sa merala podľa počtu statku v maštali. „Gazdovia však držali spolu. Pomáhali si. Bola medzi nimi veľká súdržnosť. Dreli, aj sa zabávali. Pekne tam bolo, ale roboty bolo vždy neúrekom,“ dodá 71-ročná Katarína Falťanová.
Na lazoch malo všetko svoj čas - robota, zábava aj dobré susedské vzťahy. Dávno sú preč časy, keď tu džavotali deti, a pluh rozrýval kamenistú pôdu. Ľudia poodchádzali, zobrali nábytok, statok popredali, odsťahovali sa. No mnohí tu zanechali svoje srdce. A príroda a pramene sa nedajú preniesť. Pri nich akoby zastal čas. Nuž, také sú hradištské lazy – krásne a drsné zároveň.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  3. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  4. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  10. Zelená Bratislava
  1. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  2. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  3. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  4. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  5. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  7. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  8. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  9. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 20 381
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 18 374
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 13 647
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 320
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 634
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 201
  7. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 473
  8. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 10 357
  9. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 10 234
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 164
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Novohrad - aktuálne správy

VÍKENDOVÝ SERIÁL: V Ľuboreči prežila detstvo a mladosť Elena Maróthy-Šoltésová

Šoltésová bola prozaičkou, redaktorkou a bola aj predsedníčkou spolku slovenských žien Živena.

Na snímke  bývalá fara v obci Ľuboreč v Lučeneckom okrese, postavená na mieste staršej farskej budovy, v ktorej vyrastala Elena Maróthy-Šoltésová.

V počte nakazených padla ďalšia hranica, zareagoval na to aj premiér

Za sobotu pribudlo 3 042 prípadov nákazy koronavírusom, Nové prípady aj v našom regióne.

Ilustračná fotografia.

VÍKENDOVÝ SERIÁL: Ľuboreč má výhodnú polohu medzi dvoma okresnými mestami Novohradu

Aj vďaka dobrému dopravnému spojeniu môžu jej obyvatelia dochádzať do nich za prácou.

ilustračné foto - Starosta Ľuboreče Marcel Šupica.
BKM Lučenec.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Už ste čítali?