Mám rada usmiatych ľudí. Evka sa často usmieva. Aj vtedy, keď ja plačem. Obdivujem jej energiu, chuť žiť a vnútornú silu. Rakovina jej rozožiera telo, no dušu nezlomila. Napriek ťažkej rane osudu sa nevzdáva. Hoci sa pozerá smrti do očí a bolí ju celé telo, nenadáva na osud, usmieva sa a ďakuje za každý deň. S Evkou som sa zoznámila približne pred šiestimi mesiacmi. Hľadala som grafika. Od prvého momentu mi bola veľmi sympatická. Príjemná, milá, rozumná, so skutočným talentom na zalamovanie novín. Za počítačom bola vynikajúca. Tešila som sa, že konečne sme našli profesionála do nášho tímu. Ale to, čo som chcela ja, nebolo pre toho tam hore podstatné. Rakovina pokročila. Evka musela opäť do nemocnice. Bojuje a ja sa modlím, nech mi neodletí do neba.
NAŠLA A HNEĎ AJ STRATILA HREJIVÚ NÁRUČ MAMY
Malá Evka vyrastala v detskom domove. Ako sedemročná dostala k narodeninám ten najkrajší darček - novú rodinu. Adoptovali si ju manželia z Maškovej.
„Mala som rodinu, po ktorej som vždy túžila. Dávali mi lásku, o ktorej som dovtedy ani len netušila. Už ako malé dievčatko som pochopila, aké dôležité je mať blízkych ľudí okolo seba. Bola som im nekonečne vďačná za každý úsmev, za každé pohladenie. Z úplnej rodiny som sa však tešilo len krátko. Takmer do roka a do dňa po adopcii mi umrela maminka. Mala leukémiu. Zrazu sa všetko zmenilo. Z domu sa vytratil smiech. Po rokoch som našla hrejivú náruč mamy a zrazu som ju opäť stratila. Dávala mi lásku, ktorú som tak veľmi potrebovala. Každodennú, nezištnú, úprimnú...Plakala som, chcela som všetko vrátiť späť. Svet sa mi zrútil. No mala som ocka, ktorý ma potreboval. Spoločnými silami sme vykročili vpred. Krôčik po krôčiku,“ spomína Evka.
ÚDER POD PÁS
Evka vychodila strednú školu, dostala sa na vysokú. Začiatkom júna minulého roku vycestovala do Ameriky. Za veľkou mlákou sa zoznámila s chlapcom. Od prvej chvíle si padli do oka. Plánovali si spoločnú budúcnosť. Šikovnej Slovenke ponúkli lukratívne miesto v dobre prosperujúcej firme. „Boli sme šťastní. Keď sme sa v októbri lúčili, netušili sme, že už o niekoľko dní sa naše šťastie rozsype ako domček z kariet.“ Doma sa nestihla ani poriadne vybaliť a zvítať s rodinou a priateľmi a už ju viezli s bolesťami na pohotovosť. „Lekári ma utešovali, že to nebude nič vážne. No ja som od bolesti omdlievala. Povedali mi, že ma musia operovať, pretože mám pravdepodobne zápal slepého čreva. Nebol to zápal, ale nádor. Mala som rakovinu lymfatického systému. Odborne sa tomu hovorí Non – Hodgkinova choroba. O lymfatickom systéme som vtedy veľa nevedela. Teraz už viem. V knihách sa dá nájsť všetko. Len to nie, ako nestratiť chuť do života, keď vám oznámia, že máte rakovinu.“
STRATILA CHUŤ ŽIŤ
Lymfatický systém je súčasťou imunitného systému, ktorý telo chráni pred infekciami a nádorovými chorobami. Tvoria ho lymfatické uzliny spojené medzi sebou sieťou lymfatických ciev. Táto sieť pretkáva všetky orgány nášho tela. Súčasťou lymfatického systému sú i slezina, kostná dreň, krčné a nosné madle. Evke systém napadla zákerná choroba. Roztrúsila sa do celého tela. „Keď som po operácii prišla domov, zaľahla som do postele. Odrazu sa mi všetko zdalo zbytočné, márne. Akoby mi s nádorom vyoperovali aj chuť do života. Vravela som si, že lekári mi zachránili život, ale pochovali moju dušu. Zaliezla som pod perinu, kašlala na školu, na blízkych, na život. Mala som depresiu, bola som plná apatie. Moje sny o Amerike, láske a šťastí stroskotali. Blížili sa Vianoce a ja som bola klbkom zúfalstva a nešťastia. Moji najbližší stále nevedeli, čo mi vlastne je. Vedela som, že im to musím povedať, ale nevedela som ako. Maminka umrela na leukémiu. Otca by moja choroba položila. Ani neviem, ako sa mi vrátila chuť do života. Nie som žiaden hrdina, to nech si nikto nemyslí. Len som si zrazu uvedomila, že nemôžem len tak ležať a civieť do stropu. Odrazu som chcela od života všetko a mala som strach, že si to všetko už nebudem stačiť vziať. Vstala som z postele a začala robiť prípravy na Vianoce. Chcela som, aby boli pre mojich najbližších najkrajšie, veď som nevedela, či nebudú posledné.“
VYPADALI JEJ VLASY,
NO ZAČALA SA SMIAŤ
Pred Vianocami v roku 2004 absolvovala Evka ďalšie vyšetrenia. Lekár jej oznámili, že v jej tele je ďalšie ložisko a musí podstúpiť chemoterapiu. Ďalší úder pod pás. Už nemohla tajiť pravdu o svojom zdravotnom stave. Ocko sa držal statočne. „Evička moja, ty ma tu nemôžeš nechať samého. Moje silné dievčatko to zvládne. Bude to ťažké, ale spolu to dokážeme,“ stískal ruku milovanej dcére. „Vedela som, že ocka by moja smrť položila. Začala som bojovať. Ocko ma veľmi potrebuje, tak ako aj ja jeho. Uľavilo sa mi. Dni pretvárok sa skončili. Vypadali mi vlasy, no začala som sa smiať. Žijem každý deň tak, akoby bol posledným v mojom živote. Ockovi chcem vrátiť aspoň trošku z toho, čo mi dal. Dúfam, že budem mať dosť času na splatenie môjho dlhu.“
RAKOVINA POKROČILA
Evka dokončila vysokú školu. V lete mala promócie. „Nezvládla by som to bez mojich priateľov. Prebdeli pri mne mnoho nocí, keď mi bolo zle a triaslo ma od zimy, že som nevedela ťukať do klávesnice a termín obhajoby diplomovky sa blížil. Toľko bolesti, úvah o smrti, ach, radšej zabudnúť a myslieť na radosť a nekonečnú spokojnosť na promóciách, keď som šťastná stískala diplom.“
V auguste Evka skončila s chemoterapiou. Prišla za mnou do redakcie. Tešili sme sa, že je všetko v poriadku. Liečba zabrala a ja o tebe napíšem článok, ako prekonať sám seba a zvíťaziť nad zákernou chorobou, vravela som jej. Šťastie je však vrtkavé. V týchto dňoch sa Evkin stav skomplikoval. Liečba nezabrala, došlo k progresu choroby.23-ročné dievča čaká ďalšia chemoterapia. Agresívnejšia, ako boli predchádzajúce. Neminie ju ani transplantácia kostnej drene. “Bolí to, prežívam sklamanie, ale nevzdám sa. Idem ďalej. Život je o viere, o tom, v čo veríme. Každý z nás dokáže neskutočne veľa, dokáže malé zázraky, pokiaľ tomu sám verí. Možno mi dlhé roky unikala podstata šťastia. Ťažko to vysvetliť, že musíme predovšetkým chcieť byť šťastní. Ráno vstať a povedať si, že budem mať krásny deň. Nie je to jednoduché, no každým dňom môžeme byť silnejší a usmievať sa stále viac. Veď úsmev nič nestojí.“
Žieňa sediace predo mnou pôsobí na prvý pohľad krehko a jemne. Jej vnútro je však ako sopka. Silné a rozhodnuté vyhrať boj so zákernou chorobou. Evka, držíme ti palce. Nebo je plné anjelov, mi ťa potrebujeme tu, na Zemi!
