Žijú v maringotke uprostred hôr!

jeho pracovitosti a čestnosti. Dokázal udržať rodinu pokope. Ťahali sme za jeden povraz. No len čo sme ho pochovali, všetko sa zmenilo. Veľakrát sa pristihnem pri tom, že čakám, kedy sa otvoria dvere a on sa vráti,“ tvrdí Pavel Oláh. Situácia tejto rodiny je zúfalá. Ich domovom je maringotka bez vody a elektriny. Postavená je v hore tri kilometre od dediny. „Bohužiaľ, keď prší, moji synovia nemôžu ísť do školy. Verte mi, s manželkou robíme, čo môžeme, ale neviem, či sa nám podarí dostať sa z tejto biedy,“ tvrdí hlava rodiny.

ZOMREL GAZDA A NASTALI PROBLÉMY
Pán Oláh starší ostane v pamäti blízkych aj vzdialenejších susedov ako dobrý gazda. Chlapa ako hora však skosila rakovina. Zomrel v bolestiach v januári tohto roku. Ešte pred smrťou stihol predať dom, v ktorom bývali a kúpiť nový. Žiaľ, už si ho nestihol užiť. „Do domu sa nasťahovala nevlastná mamka so svojou dcérou a šesťčlenná rodina môjho brata. Hoci som sa do poslednej chvíle staral o svojho chorého otca a roky s ním býval, pre moju rodinu tam odrazu nebolo miesto. Ocitli sme sa v zúfalej situácii. Bola zima a my sme nemali strechu nad hlavou. Nasťahovali sme sa do stanu. Takmer sme zamrzli. No a potom sa mi podarilo kúpiť túto maringotku. Tu je aspoň teplo,“ tvrdí Oláh.

PREDALI HRÍBY A BOLO NA CUKRÍKY
Do maringotky sa nasťahoval s manželkou a dvoma synmi. Samko chodí do šiestej triedy, Mário do siedmej. Žijú bokom od ostatných rovesníkov. Sú komunikatívni a učenie ich baví. Keď zo školy prídu domov, sotva odložia tašku, už špekulujú, ako si zútulniť skromné bývanie. „Podarilo sa nám zohnať stan. Máme v ňom drevo. Keď prší, nezmokne. Cez leto sme chodili na hríby a potom ich predávali. Jáj, bolo nám dobre, mali sme plno sladkostí. Kúpali sme sa v neďalekom rybníku a lovili ryby. Nehladovali sme. Len keby sme boli bližšie pri dedine. Občas nás bolia nohy aj chrbát. Už o šiestej odchádzame z domu. Do dediny sú to tri kilometre a autobus nepočká. Keď vyrastiem, budem murárom a postavím si dom. Postarám sa aj rodičov. Kým žil starký, bolo dobre,“ povie Samko. Úlohy si s bratom píše pri sviečkach. Má problémy so zrakom. V jeho očiach sa nedá prehliadnuť túžba po lepšom bývaní. „Predtým sme mali petrolejku. Bolo to lacnejšie, no chlapcov z toho bolela hlava,“ tvrdí ich matka. Perie v potoku. Keď je teplo, varí na starom sporáku pod holým nebom. Keď sa ochladí, skromnú stravu pripravuje v miestnosti tri krát šesť metrov. Slúži ako spálňa, kuchyňa, obývačka, detská izba, kúpeľňa a mimoriadne aj ako práčovňa.

DOM JE PRIMALÝ PRE VŠETKÝCH
„Náš mesačný príjem je 4900 korún. Chlapci chodia do školy v Haliči. Za lístky platia okolo 1500 korún. Kedysi som pracoval v bani, manželka na družstve. Boli to zlaté časy. Prepustili nás, už nás nepotrebovali a odvtedy to ide s nami dole vodou. Aby sme vyžili, požičiavame si alebo kupujeme na sekeru. Je to stále ten istý kolotoč – dostaneš, vrátiš, požičiaš si. Čím dlhšie si požičiavate, tým sa do toho viacej zamotáte. A teraz mi ešte zistili niečo v tele. Bojím sa, aby to nebola rakovina kostí, na ktorú umrel môj otec,“ horekuje P. Oláh.
Budúcnosť rodiny Oláhovej je neistá. Chcú sa nasťahovať do domu, ktorý kúpil ich otec. „Dnes som hovoril s nevlastnou matkou. Môžeme prísť. Len sa bojím, ako sa pomestíme. Už teraz im je tam tesno. V troch izbách sa tlačia 9, my sme štyria. Matkina dcéra potrebuje pokoj, je chorá. Mesačne treba splácať aj úver, je to okolo päť či šesťtisíc korún. Vraj ho splatíme až za dvadsať rokov. Možno ešte aj moji synovia ho budú musieť splácať. Ale nemám iné riešenie. Cez zimu tu nemôžeme zostať. Napadne sneh, ako sa deti dostanú do dediny?“ zamýšľa sa Oláh.

NEISTÁ BUDÚCNOSŤ
Sotva sa v Ľuboreči nájde rodina, ktorej osud by bol pre tunajšieho starostu neznámy. „Poznal som ich otca a poznám aj ich. Dušan Oláh bol poriadny chlap. Od roboty sa neodťahoval. Sotva sa nájde niekto, kto by dochoval tak veľké svinky ako on. Včera ma navštívila jeho manželka. Prišla sa poradiť. Sťažovala sa, že nevládze splácať úver a nikto jej nechce pomôcť. Má chorú dcérku, potrebuje pokoj. Neviem si predstaviť, ako budú žiť toľkí v takom malom dome. Ak prestanú úver splácať, banka im ho zoberie. Ťažko v takomto prípade radiť. Povedal som jej, že sa musí sama rozhodnúť, ako ďalej. Počul som, že dedičské konanie stále nie je ukončené, pretože jedno zo siedmich Oláhových detí je niekde za hranicami a nevedia sa s ním skontaktovať. Paľo Oláh nemá v našej dedine trvalý a ani prechodný pobyt. Nemám to overené, ale počul som, že mali byt vo Veľkom Krtíši, no neplatili, a preto oň prišli,“ hovorí Ferdinand Ožvoldík.
Príbeh rodiny Oláhovej má otvorený koniec. V okrese Veľký Krtíš je vysoká nezamestnanosť a družstvá, ktoré poskytovali obživu ľuďom s najnižším vzdelaním, dávno skrachovali. Oláhovci nie sú jediní, ktorí prišli o strechu aj prácu. Podobných rodín pribúda. Úmerne s ich číslom rastú aj krádeže a vlámania. Sotva uspeje tvrdenie, že nás sa to netýka.
Zita Suráková