Po zemi sa váľajú kôpky handier, fliaš, papiera a veľa nepotrebných vecí, ktoré už dávno doslúžili. Nemôže medzi nimi chýbať fľaša lacného vína. „Dakedy som si kupoval malagelo a teraz čučo. Hlava ma od neho nebolí a človek má hneď lepšiu náladu. Ej, pálenôčka moja, aká si mi dobrá, len čo si znej chlipnem, hneď ja moju starkú stisnem,“ zanôti si František. V záhradke vraj kedysi pestoval aj zeleninu, no teraz tam rastie len burina. Polievku si vie navariť, ale s chlebom a slaninou je predsa len menšia robota. Na priedomí má do radu poukladané zapaľovače. Sú na nich nahé ženy. „Potvory jedny, takto sa ukazujú. Dobre, že ma ani jedna z ich nenavliekla do manželského chomúta. Mal som jednu veľkú lásku. No jej rodina ma nechcela, lebo som vstúpil do komunistickej strany a oni boli pobožní. V kostole by boli aj spávali. Sľúbili sme si vernosť až po hrob. Preto som sa neoženil a ani sa neožením. Lepšia ako frajerka je pálenka. Bez toho môjho čuča by som nemohol žiť. Bez ženy áno. Škoda, že mi zomrel môj kamarát. Pochovali ho v auguste. Alo sa bál spávať v dome. Vyhováral sa, že mu na hlavu kvapká voda a bál sa aj potkanov. Vravel som mu, aby sa nebál, že ja som už potkana aj zjedol. Spával v chlieve na sene. Mal odtiaľ dobrý výhľad na hlavnú cestu. Nie ja, on bol čudák. Spolu nám bolo veselšie. Ale ani teraz mi nič nechýba. Načo by som dom opravoval, aj takto mi je dobre. Veď pre koho by som gazdoval? Posledný dôchodok bude na pohreb. Nesmiem zomrieť, len keď ho dostanem. Raz som si našetril 30-tisíc. Prišli a ukradli mi ich. Ale už som si na nich prichystal tutohľa tento hák, rozdrví každú lebku,“ tvrdí František. Má 66 rokov. Jeho pýchou je brada. Neodvážim sa opýtať na hygienu. Stačí sa poobzerať okolo seba. No on akoby vytušil, o čom dumám. „Kúpať sa chodím do potoka. S Alom sme sa povyzliekali donaha a zvykli žartovať, čo spravíme, ak nás zbadajú dievky. To by ste neverili, aké huncústva nám chodili po rozume. No potom sme si dali čuča a bolo po erotike,“ zasmeje sa František. Najlepšie sa vraj cíti medzi kamarátmi z mokrej štvrte. Za života mal až tridsať žien. „Preboha, ako môže takto žiť. Tá špina a alkohol ho zabije,“ lamentujú ľudia z dediny. No on sa cíti šťastný a slobodný ako vták. „Mal som aj auto a motorku, ba aj robotu. No keď som mal slinu, nevideli ma v robote aj niekoľko dní. Dobre mi bolo. Zažil som lepšie i horšie časy. Raz v noci ma navštívila bosorka. Tak ma gniavila, že som skoro dušu vypustil. Teraz už ani neviem, či sa mi to snívalo, alebo ma naozaj voľajaká priľahla. Ej, načo mi je, načo, mladá žena, veď ja má aj bez nej dosť trápenia,“ zanôti už hádam aj piatu svojsky upravenú pesničku. Zahľadí sa na nechty. „Nedávno mi ich chlapi z dediny ostrihali klampiarskymi nožničkami. Aha, tento sa mi už aj láme, aspoň mi ich nebudú musieť zase ostrihať. Ženy, tie sú potvory. No vraj na každú dierku sa nájde záplata,“ zašpásuje a odpije si z čuča. Pohľad uprie na orech. Tohto roku je dobrá úroda. V dedine ich vykupujú po sto korún. Bude na čučo...
Autor: Z. Suráková
