Zachránil dcére život

„tichý zabijak“. Ako malé dievčatko zvykla byť častejšie prechladnutá, mávala aj chrípku. Kamaráti v škole si mysleli, že simuluje, no nikto netušil, že jej už vtedy začínali zlyhávať obličky.

TICHÝ ZABIJAK PRIŠIEL V SEDEMNÁSTKE
Podozrenia spolužiakov ju trápili, lebo Anita mala školu rada. „Niektorí si mysleli, že sa chcem zo školy ulievať. Pri tých prechladnutiach a chrípkach z detstva som asi prekonala nejaký zápal, ktorý sa nevyliečil a zasiahol aj obličky. To však nevedeli ani lekári a ja som chorobu vôbec necítila. Je to tichý zabijak a prvýkrát sa prejavil, keď som mala 17 rokov. Zrazu ma začali bolieť a aj opúchať kĺby. Lekári mi predpísali tabletky, bolesti prestali a vtedy som si myslela, že je všetko v poriadku. No koncom septembra 2001 sa mi na tele z ničoho nič začali objavovať modriny a vôbec som nevládala,“ tvrdí Anita. Najhoršie pre ňu bolo, že jej neverili ani rodičia. „Priznám sa, že sme jej naozaj neverili. Keď hovorila, aká je unavená, s manželom sme si mysleli, že nám nechce doma pomáhať. Jedného dňa však prišla domov, sadla si na schody a naozaj nevládala vyjsť ani na poschodie. Vtedy mi to nedalo a zobrala som ju k obvodnému lekárovi,“ povedala Anitina mama Mária.

RODIČIA PREPLAKALI DNI A NOCI
Po vyšetrení lekár rodičom oznámil, že s Anitou musia ísť na ďalšie vyšetrenia. V Hnúšti jej nasadili silnejšie antibiotiká, no lekári stále nevedeli, čo jej môže byť. „Keď sme videli, ako sa jej zdravotný stav zo dňa na deň zhoršuje, boli sme zúfalí a s manželom sme preplakali dni a noci. My sme vôbec nič nechápali, ale začali sme tušiť to najhoršie. Vtedy sme sa museli rýchlo rozhodnúť. Nikdy nezabudnem na prvé slová doktora Bystrianskeho: „Ak chcete, aby som jej pomohol, necháte jej tu iba minerálku, urologický čaj a toaletný papier. Bude užívať len to, čo jej dáme my. „Vtedy som si to ani nestačila poriadne uvedomiť a všetko dostalo rýchly spád,“ hovorí pani Mária.

BÁLA SA, ŽE SA NEDOŽIJE VIANOC
Vtedy už Anita iba bezvládne ležala a musela dodržiavať diétu. „Na jedlo som vôbec nemyslela, vlastne som nemyslela na nič. Bolo mi vtedy všetko jedno. Trikrát do týždňa som chodila na dialýzu, kŕmili ma množstvom tabletiek. Dialýza mi však nezabíjala iba škodlivé bunky, ale aj zdravé látky. Boli to najhoršie týždne v mojom živote. V kresle pri radiátore som sa pozerala cez okno do neznáma a rozmýšľala o tom, či sa ešte dožijem Vianoc. Chcela som sa ešte dožiť aspoň jednej jari a vidieť, ako rozkvitá príroda. V tej chvíli som chcela zažiť ešte všetko to, čo som v živote neprežila,“ spomína si Anita.

OTCOVSKÁ LÁSKA
Anitin zdravotný stav sa horšil zo dňa na deň. Bolo jasné, že musí dôjsť k radikálnemu rozhodnutiu, pretože sa blížilo to najhoršie. „S rodičmi sme išli do banskobystrickej nemocnice. Doktorka Lacková nám povedala, že najlepšou možnosťou by bolo príbuzenské darcovstvo obličky. Rodičia sa rozhodli okamžite. Súhlasili. Išlo o môj život a som im za to nesmierne vďačná. Mala som vtedy v tele iba polovičné množstvo krvi, ako ostatní ľudia. Pri vyšetreniach zistili, že mama nemá rovnakú krvnú skupinu ako ja a tak na rad prišiel môj otec,“ hovorí Anita. „Keď vidím v rukách lekárov ihlu, idem odpadnúť od strachu, no v prípade Anity som bol pevne rozhodnutý. Je to moja dcéra a chcem, aby sa s nami naďalej tešila zo života. Máme rovnakú krvnú skupinu a na 70 % sa zhodovali aj naše gény,“ povedal Anitin otec Stanislav. „Otec si pri vyšetreniach vytrpel možno ešte viac ako ja. Operácia trvala asi 6 hodín a v tých chvíľach bola na tom najhoršie moja mama,“ tvrdí Anita. „Doslova som nerváčila. Ten pocit, že mám na operačnom stole manžela s dcérou, bol hrozný. V tej chvíli som si uvedomila, aké sú najdôležitejšie hodnoty v ľudskom živote, čo pre každého z nás znamená zdravie a život. Operovali ich páni Hampl a Baláž. Celú dobu boli veľmi milí a ústretoví. Dcéra po operácii vážila len 40 kilogramov. Našťastie, po týždni už bola v pohode,“ tvrdí pani Mária.

NA TOALETU CHODILA KAŽDÚ CHVÍĽU!
Anita bola po operácii dlho omámená. Všetko dobre dopadlo, no musela prekonať očisťovanie tela. „Stále mi tiekla infúzia a voda. Oblička si proste pýtala piť a po operácii sa prečisťovala od krvi. Stále mi však bolo všetko jedno, lebo ma začalo veľmi bolieť celé telo. Keď ma odpojili od prístrojov, musela som chodiť na toaletu najskôr každú chvíľku. Vtedy som nemohla v noci ani spávať a bola som strašne vyčerpaná. Teraz sa už cítim dobre, keď raz za čas ochoriem, idem radšej do nemocnice v Banskej Bystrici. Hovorím tomu, že na dovolenku. Pred mesiacom som dostala otravu krvi. Užívam vitamíny, ktoré si kupujem sama a lieky, ktoré mi predpisuje ošetrujúca pani doktorka,“ povie usmievavá Anita.

ANITA NEPOSEDÍ ANI SEKUNDU
Anita je veľmi aktívna. Má rada spoločnosť, najmä deti, a tak s priateľmi založili v obci Občianske združenie Valgata. Organizuje pre deti rôzne akcie a tiež pracuje vo Fonde sociálneho rozvoja ako komunitná konzultantka. Venuje sa práci v komunitách na zlepšení a skvalitnení života, pomáha písať projekty. Tohto roku začne študovať sociálnu prácu, už dva roky má priateľa, s ktorým sa teší zo života. Anita neposedí ani sekundu. Je to proste také obyčajné dievča - čertík...