a do dievčaťa z Kosova, napokon si však so svojou láskou museli povedať zbohom.
Trpká hra osudu ho pripravila o najkrajšie roky života. Miloval vodu, miloval more. Plával v reprezentačnom družstve juniorov za Kosovo a na svojom konte má z národných súťaží zlatú aj striebornú medailu. Pred rokom zistil, aká môže byť voda zradná...
Albínova mama sa narodila vo Zvolene a do Kosova sa vydala. Vo Zvolene, u starej mamy na Zlatom potoku, trávil Albín nejedny prázdniny. Keď pred siedmimi rokmi vypukla v Kosove vojna, prišli s rodinou na istý čas do Zvolena. Na „šestke“ absolvoval časť šiesteho a siedmy ročník „zéešky“. Vlani, keď si s ním zahral osud krutú hru, bol Albín pred maturitným ročníkom. Študoval medicínu, chcel sa stať zubným laborantom a urobiť si aj vysokú školu. Prázdninové dni si užíval pri mori v Čiernej Hore. S rodinou a priateľmi. „Bol to posledný deň dovolenky, 22. august,“ spomína Albín. Odvtedy si určité dátumy presne pamätá. „Na druhý deň sme mali ísť domov, mama už balila. Ja som si chcel ešte posledný raz skočiť do mora.“ Skákal aj predtým, no posledný dovolenkový skok sa mu stal osudný. „Zrejme som si o pár metrov pomýlil miesto,“ myslí si. „Skákal som z vyvýšeného brehu, no práve tam, kde som dopadol, bola plytčina. Hlavou som narazil do piesku. Voda ma vyniesla na hladinu. Cítil som, že sa nemôžem ani pohnúť, zostal som úplne paralyzovaný a nevládal som ani kričať. Kamaráti na brehu si mysleli, že sa predvádzam. Začal som sa topiť a viac si nepamätám. Prebral som sa až na brehu, kde mi dávali umelé dýchanie. Vraj si ma nehybného všimol istý pán a z vody ma vytiahol.“ Nikto v tom momente netušil, aké hrozné zranenia Albín má. Aj jeho otec si myslel, že je dehydrovaný alebo dostal úpal. Diagnóza bola nekompromisná. Zlomený krčný stavec a ochrnutie tela.
Sedemnásťročnému Albínovi sa zrútil svet. „Boli chvíle, keď som začal vodu nenávidieť, ale prešlo ma to, dnes mi chýba. Tak rád by som si znovu zaplával.“ Nemôže - je pripútaný k invalidnému vozíku a odkázaný na pomoc druhých. Dnes je už však jeho príbeh o poznanie krajší. Pred polrokom ešte vôbec necítil svoje telo, dnes už začína, aj keď len veľmi pomaly, pohybovať hlavou a ľavou rukou. Nestráca nádej. Verí, že raz sa opäť postaví na vlastné nohy. „Chce to čas,“ hovorí. „Lekári mi povedali: Na zázrak čakať nemôžete. Ste však mladý. Potrebuje to dril, pravidelne cvičiť a nestratiť pevnú vôľu. Možno to dokážete...“ Záblesk nádeje je pre Albína hnacím motorom. Každým dňom si pridáva počet cvikov. Jeho stav je o poznanie lepší, no do cieľa má veľmi ďaleko.
Tragédia zasiahla bolestivo celú rodinu. Albínovu mamu odlúčila od muža, deti od otca. „Keďže sme dovolenkovali blízko albánskych hraníc, hospitalizovali ma v Tirane, hlavnom meste Albánska. Tam si operáciu naša rodina finančne nemohla dovoliť, preto mama cez slovenský konzulát začala vybavovať lietadlo na môj prevoz na Slovensko. Previezli ma a hneď aj operovali štvrtý deň po úraze.“ Synovo nešťastie priviedlo Albínovu mamu späť do Zvolena. Prišla spolu s dcérou, Albínovým dvojčaťom, a ďalším 12-ročným synom. Ona, vyštudovaná zdravotná sestra, si našla nekvalifikovanú prácu vo zvolenskej nemocnici. Ich otec zostal kvôli zamestnaniu v Kosove a s rodinou sa vidí len párkrát do roka. Spoločné chvíle sú u Zhuriovcov vzácnosťou a stále poznačené bolesťou. Albín nestratil vieru, stratil však iskru v očiach. Dnes sa v nich zračí pocit hlbokej bezmocnosti a utrpenia.