Čierny Jánošík

Niekedy ide chatrne oblečený, hoci je vonku mráz, ale jemu nie je zima. Raz som ho uvidela krívajúceho, ohnutého, chorého. Úprimne som ho ľutovala, pozorne som sledovala jeho stav. Isto mu našiel lekár dobrý liek, lebo po čase kráčal rezko. Bolo ho vidieť všade, raz na jednom konci, o chvíľu na druhom konci dediny. Často som počula, ako si ľudia z neho uťahovali. Paľo, lebo tak sa volá, pochádza z mnohodetnej, ale poriadnej rómskej rodiny. Všetky deti sa narodili zdravé, iba on je mentálne zaostalý. Rodičia mu zomreli a tak žije raz u jednej, raz u druhej sestry na invalidnom dôchodku. Svoju hyperaktivitu vyrovnáva tak, že chodí robiť do domácností. Odhadzuje sneh, zbiera jablká, rúbe drevo, zametá dvor a podobne. Aj ja som ho zavolala pokálať hrubé cerové kláty. Mala som obavu, či to Paľo zvládne. „Dokážeš to, Paľko, veď tie kláty skúšali aj mocnejší chlapi a ty si taký chudý?“ pýtam sa ho. „Čoby nie, do večera bude urobené všetko,“ vraví Paľo. Prechádzal mi po chrbte mráz, keď sa rozháňal kálačkou. Pot sa z neho doslova lial. Vyzliekol si tričko a ja som uvidela jeho chudé telo. Kláty zdolával jeden po druhom. Keď som obdivovala jeho silu, povedal mi: „Viete, ako ma v dedine volajú? Čierny Jánošík. So sekerou robím odmalička. Už ako malý som si pýtal sekeru, sekerku.“ Naozaj, tak prišiel ku mne s kálačkou ako Jánošík s valaškou. Každý človek vie niečo robiť, niečo dokáže. Aj Paľo v snahe niečo dokázať zdolal hrčavé kláty a ja som sa presvedčila, že aj on má svoju hrdosť, ctižiadosť, húževnatosť a pevnú vôľu. Urobil na mňa dobrý dojem. Hoci som sa k nemu vždy pekne správala, sem tam niečo podala, budem si ho ešte viac vážiť. Veď je to predsa čierny Jánošík.