Jeho otec hral vynikajúco na husliach, mamička pekne spievala. Keď mal asi 4 roky, otec si všimol, ako sa chlapec často hráva s dvoma prekríženými vŕbovými prútmi a pritom si pospevuje. Spev bol krásne čistý a vtedy si otec uvedomil, že chlapec má veľmi dobrý hudobný sluch. Základnú školu s vyučovacím jazykom maďarským navštevoval v rokoch 1960-69 v Lučenci.
Približne v roku 1962 ho otec vzal do hudobnej školy na preskúšanie. Tam mu však oznámili, že chlapec nemá hudobný sluch (Aký to paradox: Eugen Botoš má údajne na Slovensku najdokonalejší hudobný sluch a skoro ku každej väčšej nahrávke pozývajú práve jeho ako hudobného režiséra). Preto ho otec zveril do rúk lučenského huslistu pána Imricha Sárayho (mimochodom starého otca známeho huslistu z Lučenca Gabriela Gulyása). Imrich Sáray v tej dobe hrával v Krajskom symfonickom orchestri v Banskej Bystrici a za jeden rok s talentovaným chlapcom prebral látku temer troch ročníkov. Po týchto prvých úspechoch ho už v r. 1964 prijali do Ľudovej školy umenia (ĽŠU) v Lučenci a to priamo do 3. ročníka, do triedy učiteľa Mikuláša Hegedűsa. V r. 1967 sa jeho učiteľom huslí stal čerstvý absolvent žilinského konzervatória Štefan Oláh, u ktorého absolvoval I. i II. stupeň štúdia na ĽŠU. Druhý stupeň ukončil v r. 1972 a zároveň v tomto roku úspešne zmaturoval na gymnáziu s vyučovacím jazykom maďarským vo Fiľakove v triede prof. Sándora Kovácsa. Vo Fiľakove si založil svoju prvú kapelu a začal aktívne obdierať dosky na okolitých pódiách. Tieto roky považuje Eugen Botoš za najčarovnejšie vo svojom živote, veľmi rád na ne spomína, na mladosť, pochabosť ... Rok 1972 predstavuje v jeho živote veľký prelom. Po maturite vykonal rozdielovú prijímaciu skúšku na brnenské konzervatórium, kde ho prijali rovno do 4. ročníka. Husle tam študoval popri zamestnaní u prof. Miroslava Matyáša. Keďže už mal za sebou maturitu, z ostatných predmetov študoval len odborné hudobné predmety. Brnenské konzervatórium absolvoval v r. 1975. Zároveň bol v r. 1972 prijatý ako huslista do vynikajúceho umeleckého telesa, do Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK-u) v Bratislave, s ktorým vystupoval nielen doma, ale najmä v zahraničí. Po ukončení konzervatória sa prihlásil na štúdium kompozície na Janáčkovu akadémiu múzických umení (JAMU) do Brna, kde v r. 1975-80 študoval opäť popri zamestnaní. Jeho hlavným pedagógom kompozície bol prof. Alois Piňos. Poznatky a skúsenosti tu získané využil majster Botoš neskôr vo svojej bohatej kompozičnej praxi. V súčasnosti je členom Spolku slovenských skladateľov, na svojom konte má vyše 1.150 autorských skladieb. V roku 1990 odišiel spolu s 10 kolegami zo SĽUK-u a založil vlastný VIOLIN ORCHESTRA BRATISLAVA, ktorý vedie dodnes. S týmto orchestrom precestoval temer celý svet (Európa, Severná a Južná Amerika, Afrika, India, Čína, Japonsko ...), zažíval a ďalej zažíva nové umelecké úspechy. Spolupracuje s takými umelcami ako: Mária Eliášová, Martin Babjak, Bartolomej Balog, Lucie Bílá a mnoho ďalších. Repertoár tohto telesa obsahuje hudobné skladby svetoznámych skladateľov rôznych štýlových období: W. A. Mozart, Johann Strauss, Emmerich Kálmán, Johannes Brahms, Franz Liszt, Giuseppe Verdi, Bedřich Smetana, Antonín Dvořák, Franz Lehár, Leonard Bernstein, Frederick Loewe, Jerry Hermann a iní. Interpretácia skúsených muzikantov dodáva jednotlivým skladbám zvláštny a neopakovateľný výraz, plný života, temperamentu či poetickej nálady, pričom všetko je zvládnuté s fascinujúcou intenzitou a muzikantskou precíznosťou. Preto niet divu, že každý, kto už počul hrať majstra Eugena Botoša a jeho VIOLIN ORCHESTRA BRATISLAVA, potvrdí, ak k jeho menu pridáme prívlastok „Violinista diabolico“ (diabolský huslista).
Autor: František Mihály
