ociálnych služieb v Sušanoch.
NARODILA SA V AMERIKE
Začiatkom minulého storočia bola na Slovensku veľká bieda. Slováci skúšali šťastie za veľkou mlákou. Aj Paulínkin otec ako 17-ročný odišiel do Ameriky. „Býval v Rentone v štáte Pensylvánia. Prácu našiel v uhoľných baniach a tam sa spoznal aj s mojou mamou. Ona pochádzala z Pondelka, terajšej Hrnčiarskej Vsi. Ja, sestra Oľga a brat Teodor sme sa narodili v Amerike. Keď som mala dva roky, rodičia sa vrátili na Slovensko a bývali na Liptove. Tu sa narodil ďalší brat Paľko. Otcova rodina bola naučená tvrdo pracovať na poli, starať sa o gazdovstvo, no mame robota nevoňala, a tak sa po čase práve kvôli jej lenivosti rozviedli. Súd pridelil najstaršieho brata Mateja a mňa k otcovi do Pribiliny. Mali sme tam veľký dom, lebo otec posielal domov z Ameriky všetky peniaze,“ tvrdí Paulína.
ŠKOLA JEJ OBČAS NEVOŇALA
Sedemročná Paulína začala navštevovať základnú školu. „Keďže doma nebolo všetko v poriadku, často som chodila poza školu. Zo začiatku som sa učila veľmi zle, ale vynikala som v beťárstve. Keď sme cvičili, vtedy som bola najlepšia. Dlho som zaostávala v čítaní. Jedného dňa však akoby do mňa udrelo a učenie mi prestalo robiť problémy. Po nociach som očami hltala slovenské povesti o strigách a bosorkách,“ spomína Paulínka.
BOLA SLÚŽKOU
Keď do domu prišla macocha, nastali pre Paulínu ťažké časy. „Nemala som chvíľu na oddych a už ako dievča som musela pásť a dojiť kravy, chovať prasce, okopávať zemiaky. Na rok som sa dostala aj do Prahy, kde som bola slúžkou aj spoločníčkou malých detí. Dostávala som len ošatenie a stravu. Potom som sa vrátila domov a nikdy nezabudnem na deň, keď som mala 13 rokov. Machocha mi nakázala, čo mám robiť a s otcom odišli do mesta. Mne však prišlo zle a ľahla som si do postele. Keď sa otec s macochou vrátili, spustili na mňa krik. Otec vytiahol z nohavíc remeň, zodvihol mi sukňu a bil ma z celej sily. Plakala som a kričala, že zomieram. Tiekla mi krv. Keď to otec uvidel, vysvetlil mi, že som dostala prvú menštruáciu. Potom ho ten výprask ešte dlho mrzel,“ tvrdí Paulína.
MAMA JU NEPOZNALA
„Keď som mala 18 rokov, od jednej tety som sa dozvedela, že moja mama býva v Kokave. Vraj aby som ju išla pozrieť. „Kúpila som si kufor, šaty a vybrala sa za ňou. Nepoznala ma. Možno preto, že ako malá som bola veľmi tučná. Po chvíli prišiel nevlastný otec a mama akoby sa ho bála. Ja som mu povedala: „Vy ste môj druhý otecko,“ a on mi odpovedal: „Keď to musí byť!“. Ostala som u nich a po troch dňoch mi vybavili robotu vo fabrike v Utekáči. Tam sa do mňa zahľadel mládenec, ktorý sa mi tiež páčil. Povedal mi, že sa chce so mnou oženiť. Lenže prišla vojna a on musel narukovať. Počkala som ho. Pred svadbou sme bývali spolu dva roky a niektoré ženy vraveli, že je to hriech. Boli sme dlhé roky šťastní, lenže sme nemohli mať deti, pretože manžel trpel silnou cukrovkou. Posledné roky už len ležal na posteli. Boli to najťažšie roky môjho života. Len bezradne sa pozerať, ako trpí človek, ktorého milujete. Zomrel v roku 1993,“ spomína Paulína.
TEŠÍ SA ZO ŽIVOTA
Paulínka ostala sama, no neopustila sa. Prijali ju do Domova dôchodcov a domova sociálnych služieb v Sušanoch. Našla si tu nových priateľov. „Keď som išla do Sušian s batohom, v duchu som prosila pána riaditeľa, aby ma prijal. V domove žijem už desiaty rok. Aj keď mám už 87 rokov, nikdy nevynechám žiadnu spoločenskú udalosť. Nedbala by som, keby sme tu mali candrbál aj každý víkend. Skôr, ako si každý večer ľahnem do postele, pomodlím sa. Vtedy si pomyslím v prvom rade na moju mamu, manžela, súrodencov, otca, čo asi robia a či ma čakajú. Modlím sa, aby som sa dostala k nim do neba.“ Svojich spolubývajúcich často zabáva svojimi básničkami a piesňami. Vymýšľa si ich sama. Pri odchode zarecitovala a zaspievala aj nám.
Autor: P. Mišo