Zobrali jej obe oči, ale silu žiť nie!

i boleli tak veľmi, že nadávali na osud a spytovali sa toho tam hore, prečo práve ich dcérka prišla o zrak. S pomocou viery a lásky však dokázali malý zázrak. „Naša dcérka porodila tri zdravé deti, postavila sa na vlastné nohy a domácnosť si vie udržať lepšie ako mnohé vidiace ženy,“ tvrdí pyšný otec.
Tibor Kökény sa neuspokojil s tvrdením prvého lekára, ktorý hovoril, že jeho Rózka trpí nevyliečiteľnou chorobou zraku. Rozhodnutý nájsť vhodnú liečbu klopal na dvere mnohých vychýrených odborníkov. „V jednom časopise som si prečítal, že kdesi v Rusku podobne chorému človeku darovali oči príbuzní. S manželkou sme okamžite zašli za lekárom a presviedčali ho, že sme rozhodnutí darovať dcérke po jednom oku. Lekár nám však tvrdil, že to nie je možné. Plakal som ako malý chlapec. Rózka mala strašné bolesti. Nemohla ani len spať. Keď mala tri roky, pravé oko jej vyoperovali a dostala umelé,“ spomína Tibor. V tom čase býval s rodinou v Ostrave. Pracoval v bani. Neskoršie sa presťahoval domov do Šídu. Glaukóm neustupoval. Rózka trpela ďalej. Ľavé oko bolo červené a veľmi bolelo. „Už ani neviem, koľko operácií podstúpila. Zvykla si na nemocnice, dokonca aj na bolesť. Začala navštevovať slepeckú školu v Levoči. Jej bolesti nám však všetkým naháňali strach. Tušili sme, že sa blíži to najhoršie. Ako rodina sme vždy držali pokope. Otvorene sa u nás začalo rozprávať o tom, aké to bude, keď Rózka prestane úplne vidieť. Jej staršia sestra Monika sa od nej nepohla ani na okamih. Keď večer stíchol dom, sadol som si do kuchyne a rozmýšľal, ako ďalej. Vedel som, že ten deň, keď moja dcérenka naposledy uvidí slnko, sa blíži. Stalo sa. Ona sama nám povedala, že chce ukončiť to trápenie. Mala 15 rokov a bola rozhodnutá dať si vyoperovať aj ľavé oko,“ hovorí Tibor. Nerobila scény, neľutovala samu seba. Musela začať odznova. Svet bol zrazu čierny a ona mala len 15 rokov. Ďalšia rana. Noci boli vľúdnejšie ako dni. Vo sne videla. Mamu, otca, sestry, ich dom, priateľov...Potom prišlo ráno a s ním krutá realita. „Ak ste niekedy špekulovali nad tým, či má zmysel vstať, keď sa vám nechce žiť, moja Rózka by vám povedala, že má. Poslepiačky sa naučila variť, piecť, vysávať, zakúriť aj prebaľovať mladšiu sestru a brata. Aj na diskotéky chodila. Raz ma môj otec čakal na dvore. Už zďaleka na mňa kričal, že nech sa ponáhľam, lebo to moje dievča chce jazdiť na motorke. Správala sa tak, akoby videla. Občas sme aj mali strach, aby sa nezranila. Spravila si masérsky kurz, vydala sa, porodila trikrásne a zdravé deti. Jej manžel má tiež chybné oči. Zatiaľ ešte trochu vidí. No časom ho postihne rovnaký osud ako našu dcérenku. Nie je taký silný ako Rózka, žiaľ zapíjal alkoholom a robil hlúposti. Našťastie, už si uvedomil, že pijatikou nič nevyrieši. Bývajú v Prievidzi. Rózka si otvorila masérsky salón. Vravia o nej, že má zlaté ruky. Nielen ruky má zlaté, ale aj srdiečko. Málokto by dokázal byť taký statočný. Som na ňu hrdý,“ zdôverí sa Tibor.
Rózkina mama zamiesi na koláč. „Maminka, nenahnevaj sa, čo teraz poviem. Tvoj koláč je dobrý, ale Rózkin je ešte lepší,“ podpichne Tibor svoju manželku. Domáca pani na neho vľúdne pozrie a prikývne. Vie, že Tibor je citlivý otec a slepota ich dcérky ešte citlivejšia téma.