Umenie Tibora Kobličeka poznajú po celom svete

povedal, že on veru bude lepší. Predsavzatie sa mu splnilo. Má neuveriteľne šikovné ruky a vie zhotoviť takmer všetky hudobné nástroje. Jeho umenie poznajú po celom svete. Naposledy vystupoval na Tajwane na Medzinárodnom fóre etnomuziológie.
„Sprevádzali ma bratia Muchovci. Sú to vynikajúci speváci. Publikum nám tlieskalo. Terchovská muzika zožala úspech,“ hovorí majster. Slovenský folklór reprezentovali píšťalky, drumble, gajdy, heligónky a fujary. „Môjmu srdcu najbližšia je ninera. Hrávali na nej hudobníci pred tisíckami rokov. Ja som ju vzkriesil. Staručkú nineru som si požičal z popradského múzea. Podľa nej som zmajstroval novú. Má prekrásny hlas. Ale na Tajwane mali úspech najmä fujary,“ objasňuje majster. Ľudovým umením zviditeľnil nielen svoju dedinu, ale aj celé Slovensko v Nemecku, Anglicku, Taliansku, v bývalej Juhoslávii, v Egypte, Španielsku, Japonku, Holansku... „Na Japonsko spomínam s úsmevom na tvári. Letel som so súborom Šarišan. Do lietadla sa zmestilo 600 ľudí, teda dva razy toľko, ako má naša dedina. Prídeme do Japonska a každý sa nám klaňal. Organizátori ma milo prekvapili. Nad javiskom visela moja podobizeň. Mám takmer dva metre, ale ten plagát mal raz toľko. Paráda! Do smiechu mi však nebolo pri obede. Darmo, Slováci a paličky sa nemajú radi.“ Dobrý majster vraj nikdy nie je so sebou spokojný. Stále sa má čomu priúčať. Majster Kobliček to dobre vie. Spod jeho rúk vychádzajú stále kvalitnejšie nástroje. Pred rokmi chodil po Slovensku a vypytoval sa, akú najdlhšiu trombitu u nás vyrobili. Keď sa dozvedel, že najdlhšia trúba, ktorou kedysi pastieri na Liptove vysielali správy do doliny, má šesť metrov, zaumienil si, že on zhotoví väčšiu. Zašiel do hory, zoťal smrek a vyrobil osem a pol metrovú trombitu. „Poriadne som sa pri nej zapotil. Vystavujú ju v bratislavskom múzeu ako unikát,“ usmeje sa majster. Nie nadarmo sa však hovorí, že doma nikto nie je prorokom. „Hoci to už bolo dávnejšie, stále neviem zabudnúť na slová, ktoré sa ma veľmi dotkli. Šplechla mi ich do tváre blízka suseda. Vraj ma len akési naťahovanie gájd preslávilo vo svete,“ posťažuje si majster z Turičiek. Ako jediný u nás vyrába gajdy komplexne. Na ich výrobu je potrebná kvalitná koža z kozľaťa. Najlepšie je z ročného. Aby boli gajdy dobré, ich výrobca musí ovládať až päť remesiel: mäsiarčinu, musí mať znalosti zo spracovania kože, sústružníctvo, klampiarstvo a rezbárstvo.