Článok pokračuje pod video reklamou
Po všetkých tých skúškach sa rozhodol pomáhať ľuďom. Otvoril si v Lučenci masérsky salón. „V každej ťažkej chvíli si človek musí zachovať aspoň náznak optimizmu. V Juhoslávii som sa stretol s krutosťou, nenávisťou a fanatizmom. Videl som stovky mŕtvych, počul o zverstvách páchaných na nevinných deťoch. Vtedy som si povedal, že ak toto prežijem, nájdem si spôsob ako pomáhať ľuďom. Najlepšie by bolo, keby som každému mohol pomáhať zadarmo, no potom by som musel ísť po žobraní. Ľudové ceny sú aspoň akousi zábezpekou na horšie časy,“ tvrdí Milan Záchenský, držiteľ Janského zlatej plakety a desiatok ocenení za zásluhy vo vojnou zničenej krajine.
„Keď v Juhoslávii končila vojna a u nás hľadali ľudí na pomoc vojnou spustošenej krajine, ani na chvíľu som nezaváhal. Na vojenčine som robil zdravotného inštruktora. Pichol som viac ako tritisícpäťsto injekcií. Mal som skúsenosti aj ako zubný inštrumentár, ale nebál som sa ani lopaty. Vybrali ma. Mnohých nadšencov poslali domov, pretože neprešli psychologickými testami. Nikto si totiž nechce pripustiť, že psychika je v extrémnych situáciách veľmi dôležitá. To, čo sme videli na území bývalej Juhoslávie, bolo naozaj len pre silné žalúdky. Písal sa rok 1997. Viezli sme sa autobusom na pracovisko, išiel som vedľa cesty na potrebu a takmer som skočil na mínu. Bola odomňa len dva centimetre. Dych smrti na vás pozeral zovšadiaľ, kam ste sa len pozreli. Zničené budovy, závody, cesty a uprostred tých rumovísk detské hračky, kočíky, postieľky... Na čiernom trhu sa dala kúpiť kazeta s autentickými zábermi z občianskej vojny, ktorá vypukla v roku 1990. Mám ju doma, no nevládal som ju dopozerať do konca. Sú na nej ľudia, ktorých mučili. Malé deti s prestrelenou tvárou. Tehotná žena, ktorej rozpárali brucho a manželovi vylupli oči. Nie, to nemohli byť ľudia. Pochybujem že tým tyranom išlo o víťazstvo a rozdelenie republiky. Im išlo o mučenie, museli medzi sebou súťažiť, kto spácha väčšie zverstvo. Pracoval som v stolárskej dielni vo Východnej Slavónii. Kamarátovi stroj poranil ruku. Bol by vykrvácal. Pomohol som mu. Dostal som vyznamenanie od generálneho tajomníka OSN za odvahu a statočnosť pri záchrane života. Veľmi si ho cením. Mŕtvych už bolo dosť. Keď som sa odtiaľ vrátil po roku domov, dojmy z Jadranu ovplyvnili môj život. Do kostola som chodil z úprimnosti a nie z povinnosti, do duše sa mi vštepil súcit so slabšími,“ tvrdí Milan. Naučil sa vraj biť sa za svoje práva, ale rešpektovať aj práva iných. „Áno, mám šťastie. Dostal som totiž z každého rožku, trošku. Dva razy som stratil zamestnanie, chodil som sa hlásiť na úrad práce a priznám sa, že som si určitý čas zarábal na živobytie aj tzv. čiernou prácou. Teraz mám salón a hoci z toho, čo si zarobím, sotva vyplatím byt, som spokojný. Pomáham ľuďom. Čo ak raz motyka vystrelí a ja budem mať toľko peňazí, že sa vrátim na Jadran, kde kyticami kvetov obložím hroby nezmyselných obetí hroznej vojny,“ zamyslí sa lučenský masér.
