Čas jej pridal vrásky, spomalil krok, no iskru v očiach neuhasil

v očiach neuhasil. „Aj naša Zuzka bola ešte donedávna čiperná. Vydala sa sem. No s manželom si veľa neužila. Boli svoji len dva a pol roka, keď jej muža zabili Nemci. Dva razy im, beťár jeden, prešiel cez rozum. Raz sa pred nimi skryl aj v pohrebnom sprievode, ale na tretí raz ho dostali. Zuzka ostala na gazdovstve so synom sama. Nikdy sa roboty nebála a veru na 100-hektárovom grunte sa bolo treba poriadne zvŕtať. Na dlaniach mozole, na čele pot, deň čo deň. No Zuzka, bola šikovná gazdiná. Ešte donedávna sa zaujímala o všetko okolo domu. No ako jej pred rokom zomrel jediný syn, stratila chuť do života. Skonal náhle. Pílil drevo a zrazu bác, bolo po chlapovi,“ hovorí Ondrej Valach, starenkin sused. Tu na lazoch, si susedia odjakživa pomáhali, tak nezištne, ľudsky a pomáhajú si aj dnes. Starkej treba podať vodu, obed navariť, vyniesť na priedomie ku psíkom. „Kde by som ja už šla. Dieťa moje, mňa už odtiaľto len v truhle vynesú. Ako môjho synčeka. No hoci som mala ťažký život, poručene Pánu Bohu, boli aj pekné chvíle,“ povie starká a dlaňami zošúverenými ako zimné hrušky pohladká psíka. Čas jej pridal vrásky, spomalil krok, ale iskru v očiach neuhasil.