Staré pohľadnice, to je kus našej histórie

Vtedy vari každý spolužiak zbieral známky, servítky, obaly z čokolád, žuvačiek, cigaretové aj zápalkové krabičky. Ako dieťa som sa najviac venoval vymieňaniu známok. Sedávali sme s kamarátmi na schodoch a boli sme očarení známkami z Burundi. Neskôr som sa začal špecializovať na vtedajšie Československo. Lákalo ma dozbierať všetky známky z I. republiky od roku 1918 do roku 1939. Tabuizované boli vtedy známky Slovenského štátu. Pamätám sa, že keď som navštevoval strednú školu v Liptovskom Petre, veľmi peknú zbierku známok Slovenského štátu mal tamojší farár. Vlastním kompletné zbierky I. ČSR z rokov 1918-1939, Slovenska z rokov 1939-1945, Československa do roku 1992 a Slovenska od roku 1993. Chýba mi už iba jeden hárok z celoštátnej výstavy Praha 1950,“ hovorí Marián Pliešovský. Vášnivý zberateľ dodnes nevie, prečo ho to tak chytilo za srdce. Postupne zbieral už nielen známky, ale aj pohľadnice a obálky. „Triedim ich na letecké, podľa krajín, ba v albume mám aj doporučené rekomandá všetkých pôšt. Špecializujem sa aj na ceniny, celiny a tiež korešpondenčné lístky. Prostredníctvom zberateľstva som vkĺzol do histórie. Známky sa líšia popisom, keď je napríklad napísané ‚Neupomeňte uvést‘ a na tom istom druhu lístku nápis ‚Neupomiňte uvést‘. V novodobých známkach sa našli rozdiely. Na vydanej korešpondenčnej známke na Slovensku bola uvedená cena 2,30 Kčs. Museli ju stiahnuť z obehu a tým pádom sa stala veľmi cennou. Cením si aj obálku od bývalého ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Rezeša, ktorej hodnota vystúpila už na 2500 korún. Cenné sú aj posledné spoločné známky Československa z 30. septembra 1993. V zbierke mám aj známky osobností histórie - Lenina, britskú kráľovnú, štátnikov na našom území od Pribinu až po súčasných prezidentov Schustera s Gašparovičom. Po rozdelení štátu 1. januára 1993 som si na pošte postál 48 hodín, len aby som si mohol kúpiť prvú slovenskú známku. Oplatilo sa, pretože dnes má známka hodnotu 400 korún,“ tvrdí M. Pliešovský. Filatelisti nemajú radi prievan a platí to aj o Marianovi. „Je to pravda. Neznášam, keď manželka otvorí okno. Potom ma mrzí každá zapotrošená známka. V súčasnosti však už nie je problém zohnať si všetky kompletné série, pretože všetko je o peniazoch. Mrzí ma, že zaniká klasické zberateľstvo. Nikdy som nepočítal, koľko známok mám v zbierke, ale odhadujem, že je to viac ako milión kusov. Neodhodím ani jednu obálku, ani jednu známku. Z pohľadníc sú najvzácnejšie klasické - do roku 1918. Sú maľované a ich litografia sa nedá porovnať s dnešnými pohľadnicami. Miestopisné pohľadnice porovnávam s dnešnými. Je v nich kus histórie, dejín, zemepisu, slovenského jazyka. Napríklad vďaka známkam viem, kedy vznikla Karlova univerzita, čo by som bez zberateľstva určite nevedel. Na pohľadniciach vidím, ako to v mestách vyzeralo pred takmer sto rokmi. Najstaršou pohľadnicou v mojej zbierke je cilinder, z ktorého trčia detské nohy. Je na nej po nemecky napísané: ‚Všetko dobré do nového roku‘. Pochádza z roku 1892. Mojou srdcovkou sú pohľadnice Hnúšte. Mrzí ma, že moderná doba zahnala deti za počítače a k mobilom. Zleniveli. Bol by som rád, keby navštívili náš klub filatelistov v Hnúšti. Mnohým by som vedel pomôcť pri začiatkoch zberateľstva. Určite by nepoznali, čo je to nuda,“ dodal Marián Pliešovský.