y im sny o šťastí neprekazila. Len občas majú strach z budúcnosti. Karinka ich potrebuje. A oni vedia, že tu nebudú večne.
„Svoj kríž si nesieme na pleciach už šiesty rok. Druhého augusta 1999 sa nám narodila vytúžená dcérka. Prišla na svet predčasne. Pôrod bol rýchly, ale komplikovaný. Porodila som cisárskym rezom. Karinka vážila len 1450 gramov, okrem iného mala nevyvinuté pľúca a krv jej zaliala mozog. Lekári jej dávali len minimálnu šancu na prežitie. Dievčatko moje, buď statočné, bojuj o svoj život. Bože, nech moja dcérenka nezomrie. Tieto moje modlitby boli vyslyšané. Karin prežila. Jej diagnóza však bola pre nás zdrvujúca. Dcérka mala poškodený mozog. Pri prvej operácii jej z hlavičky odstránili tumor. Pri druhej jej zaviedli vývod z mozgu do bruška. Vývod jej odsáva likvor – tekutinu, ktorú jej mozoček nedokáže sám vstrebať,“ objasňuje zdravotný stav svojej dcérky Stanislava Koštialová. Prvých sedem mesiacov svojho života strávila Karinka v nemocnici v Banskej Bystrici. Boli to dni strachu a zúfalstva. Nasledovala jedna operácia za druhou. „Keď mala jeden a pol roka, vyzerala ako malé bábätko. Bola taká krehká. Ako malá porcelánová bábika, ktorú niekto rozbil a potom zlepil. Nevedela sa ani len otočiť. Poslušne ležala a pozerala do neznáma. Stále sme nevedeli, čo s ňou bude. Keď mala dva roky, operovali jej nožičky. Chodidlá jej spevnili klincami. Nasledovala ďalšia operácia. V ušku jej narástol nezhubný nádor. Veľa dní som strávila pri nemocničnom lôžku. Karinka dodnes podstúpila 18 operácií. Hlavičku jej operovali pätnásťkrát. Neskutočné! Hlávku, sotva väčšiu ako mužská dlaň, rezali 15 raz,“ povie tichým hlasom statočná mamka. Postupne prišli prvé úspechy. Karinka po prvý raz povedala „mama“ a rodičia zaregistrovali aj iné pokroky v jej správaní. Stal sa malý zázrak - keď mala päť rokov, spravila svoj prvý krôčik. „Varila som v kuchyni a manžel sedel v obývačke. Pozriem sa na Karinku a ona stála. Bez chodúľ! A potom spravila prvý krok. Plakali sme od šťastia. Náš anjelik začal chodiť! To šťastie v hrudi cítim dodnes,“ tvrdí Stanislava. Nasledovali pobyty v kúpeľoch, kontroly. Krôčik po krôčiku sa zdravotný stav zlepšoval. Karinka dokonca chodí do škôlky. „Hoci má šesť rokov je na úrovni dvojročného dieťaťa. Keď príde zo škôlky s novým slovíčkom, tešíme sa ako malé deti. Jej starší brat Andrej sa pasoval do roly ochrancu. Karinka je pre neho malá princeznička a on ju ochraňuje. Vie sa o ňu postarať. Karinka by sa mohla zbaviť aj vývodu. Takúto operáciu však robia len v Rakúsku, v nemocnici v Linzi. Tamojší neurochirurgovia tvrdia, že takýto operačný zákrok by našej dcérke veľmi pomohol. Operácia však stojí 600-tisíc korún. Žiaľ, naša rodina vie dať dokopy horko-ťažko možno polovicu. Manžel síce pracuje v sklárni v Poltári, ale je to náš jediný príjem, z ktorého sa nedá veľa ušetriť. Možno sa prostredníctvom vašich novín nájdu dobrí ľudia, ktorí nám dokážu pomôcť,“ hovorí Stanislava.
V jej príbehu o plytkosti nemôže byť ani reči. A ak ste si už raz, milí naši čitatelia, položili otázku, čo je pre ľudí najväčšou pohromou, odpoveď je prostá – necitlivosť k nešťastiu druhých. Prvý krôčik k naplneniu sna Koštialovcov sme spravili MY – pracovníci redakcie Novohradských novín. Malej Karinke sme na operáciu prispeli sumou 2000 korún. Kto bude ďalší?