Futbalové srdce plače!

Práve tu Juraj Szikora pôsobil naposledy ako tréner. „Potom, ako som sa o smrti veľkého dobráka,trénera a ešte väčšieho futbalistu dozvedel, dlho som nevedel nájsť slová. Je mi ťažko v tejto chvíli hovoriť. Poviem len toľko, že Juraj, budeš nám všetkým v Rimavskej Sobote veľmi chýbať,“ povedal manažér FC Jozef Žilík. Smutná správa obletela za niekoľko minút celé Slovensko. Aj v Brazílii tiekli futbalistom slzy, keď sa dozvedeli azda najsmutnejšiu futbalovú novinu v roku 2005. Práve v Brazílii totiž na slávnom štadióne Maracana si Szikora svojím brilantným výkonom urobil dobré meno a stal sa v očiach futbalových priaznivcov nesmrteľným. „Keď mi skoro ráno zvoní telefón, viem, že je to zlé znamenie. Rád si totiž pospím a mne blízki ľudia vedia, že ma môžu zobudiť len vo výnimočných prípadoch,“ vysvetľoval legendárny Pelé. „Navyše, v utorok bolo trinásteho a na druhej strane linky bol môj dlhoročný priateľ Joe Borbély. So smútkom mi oznámil: Rei, mám veľmi zlú správu - zomrel tvoj biely brat Szikora. Zostal som šokovaný a po líci mi tiekli slzy. Neuveriteľné... Bol to futbalový génius, ktorému Brazília ležala pri nohách. Bol kráľom Maracany a právom ho náš ľud nazval biely Pelé. Szikora bol výnimočný človek aj hráč.“ Úmrtie charizmatického Szikoru oplakával aj ďalší hviezdny brazílsky futbalista Edú: „Za posledné obdobie som sa z Brazílčanov stretol so Szikorom najčastejšie. Zblížili sme sa v roku 1977 počas turné tímu Brasil Masters v Prahe. V roku 2001 sme sa stretli v Piešťanoch a dobre sme sa zabavili aj na zabíjačke u rodičov nášho priateľa Joa Borbélya vo Veľkom Cetíne pri Nitre. Naposledy sme sa stretli v Bratislave v roku 2003. Vedel a videl som, že bol fantastický hráč, ale ako človeka som ho spoznal zblízka až pri spomenutých súkromných stretnutiach. Juraj bol super človek, kamarát, a o to viac ma zasiahla jeho smrť. Srdce mi krváca...,“ povedal so smútkom v hlase Edú. „Szikora bol akoby jedným z nás. Keď to trochu preženiem, bol to vlastne Brazílčan. Technika a inteligencia jeho hry niesli všetky znaky juhoamerickej výnimočnosti. Mal som há rád ako skvelého a dobrého človeka a nechcem veriť, že ho už neuvidím. Pôjdem sa za neho pomodliť do kostola,“ skonštatoval ďalší z plejády brazílskych majstrov sveta Roberto Rivellino. „Za posledných dvanásť rokov sa Gyuri stal mojím veľmi blízkym priateľom. Vlastne patril do našej rodiny - či už brazílskej alebo slovenskej. Vedeli sme o sebe doslova všetko a nikdy mu nezabudnem, že odišiel takto, bez slova... Mal jeden obrovský sen: Vieš, ten môj život už za veľa nestojí, povedal mi v jednej slabej chvíli nedávno, ale chcel by som ešte raz vidieť na vlastné oči Maracanu, a potom už môžem aj zomrieť... Mal som mu v tom pomôcť. Nevyšlo to a budem si to vyčítať do konca života. Jednoducho nechcem veriť, že zomrel,“ povedal Joe Borbély, generálny manažér futbalového výberu hviezd Brazílie.