Článok pokračuje pod video reklamou
pýši aj s jednou z najvychýrenejších zbierok vlajok a odznakov. Nečudo, že ho poznajú takmer v každom kúte Novohradu. Či je leto alebo zima, vypomáha, fandí a žije deň čo deň pre tento šport.
ZUBATÁ HO TAKMER SKOSILA NA FUTBALE!
No práve to sa mu stalo takmer osudným. Bolo leto. Písal sa rok 2005 a futbalová verejnosť netrpezlivo čakala na prvý historický majstrovský zápas LAFC-u v druhej futbalovej lige. Bez preháňania, azda s najväčšou nedočkavosťou naň čakal Béci, alias Vojtech Baláž. Toho vysnívaného dňa sa však takmer nedožil! Počas prípravného zápasu proti Nitre dostal porážku. „S našim Bécim je zle!“ stuhla krv v žilách takmer každému na štadióne. Doktor Gáfrik ho našťastie vzkriesil. O niekoľko minút už ležal v sanitke, neskôr v nemocnici. „Náš naj fanda žije!“ dorazila správa na štadión LAFC-u. V tej chvíli odľahlo zrejme každému športovcovi v Novohrade, za ktorého by Béci bez preháňania dalaj ruku do ohňa. Nik dodnes presne nevie, odkiaľ sa tento športový fanatik objavil a prečo športu obetuje celý svoj život.
BÉCI HOLDOVAL FUTBALU, HOKEJU, BA AJ BOXU!
Vojtech Baláž žije už 65 rokov v Lučenci, lepšie povedané, športuje! Od prvý krokov ho totiž otec viedol na športoviská. Doslova a do písmena. Malého Béciho tato nasadil cez leto na bicykel a cez zimu na sánky a poď s ním na zelený trávnik či ľad, alebo aj do boxerského ringu. „Na jeden šport ste ešte zabudli. Psie záprahy! Cez zimu ma cestou na klzisko otec posadil do sánok, pred ktoré zapriahol dvoch psov. Ľudia len krútili hlavou, keď ma videli v tých sánkach a otca v treskúcej zime na bicykli, ako si to šinieme po ceste,“ s úsmevom prezrádza korene svojho športového fanatizmu Vojtech Baláž. Aj v jeho prípade prišlo však obdobie, kedy sa musel definitívne rozhodnúť. Bude Béci kopať do lopty alebo bodyčekovať na hokeji, či nebodaj boxovať v ringu? „Rozhodol som sa pre futbal. Mali sme svoj tím. Vybrali ma do TJ Slavoj Lučenec. Hrával som zaň až dovtedy, kým ma nepovolali na vojnu. Odvelili ma do Čiech, kde som hral tretiu najvyššiu českú súťaž,“ lovil v pamätiVojtech Baláž. Jeho futbalová kariéra však po vojenčine išla dolu kopcom. Plány o veľkom comebacku v drese Lučenca sa v jeho prípade nekonali. „V jednom zápase ešte v Čechách mi potrhali väzivá v kolene. Operovali ma u výborného doktora Kukuru. Koleno síce držalo, no už to nebolo ono. Nakoniec som kariéru musel ukončiť v Brezničke. Žiaľ, aj taký je futbal,“ nechal sa počuť Vojtech Baláž. Ten však futbalu ostal verný. Samozrejme, srdce mu bilo len a len pre Lučenec. Takmer desať rokov bol členom výkonného výboru LAFC-u, no po nežnej revolúcii na chvíľu po Vojtechovi Balážovi ako keby zľahla zem. „Potreboval som si od futbalu oddýchnuť. Do klubu prišli noví ľudia a ja som im uvoľnil miesto. No samozrejme, na zápasy LAFC-u, doma či vonku, som chodil aj naďalej,“ pokračoval Vojtech Baláž, ktorý, ako povedal, si víkend bez lučenského futbalu dodnes nevie predstaviť. Po spomínanom osudnom dni, kedy takmer ležal zubatej na lopate, musel, či už chcel alebo nie, niekoľko futbalových nedelí vynechať. „Tak veľmi som sa tešil na ten zápas proti Prešovu! Doslova som odratúval dni do toho duelu, no na šľaktrafenie sa mi stala tesne pred začiatkom sezóny takáto vec. Boli to moje najhoršie dni v živote. Z nemocnice som sa skúšal dostať všetkými možnými prostriedkami, len aby som nezmeškal ten zápas s Prešovom, ale, žiaľ, doktori mi v tom zabránili. Dokonca som rozmýšľal aj nad tým, že z nemocnice jednoducho zdrhnem,“ nechal sa počuť Vojtech Baláž.
NAJÚSPEŠNEJŠIA LUČENSKÁ HOKEJOVÁ ÉRA? POD BÉCIHO VEDENÍM
Azda nikto nevie, že Béci Baláž holdoval popri futbale aj lučenskému hokeju. Dokonca mu aj šéfoval. A veľmi úspešne! Práve za jeho hokejovej funkcionárskej éry Lučenec dosiahol najúspešnejšie výsledky vo svojej histórii. Je však viac než zvláštne, že dodnes takmer nikto nevie o jeho úspešnej hokejovej funkcionárskej kariére. V tých rokoch totiž, akokoľvek pozorne hľadáme, meno Vojtech Baláž ani na jednom poste vo vtedajšom klube nefigurovalo. „Ani ja som to dlho nevedel. Viete, aj v tej dobe ste mali ľudí, ktorí sa radi priživovali na úspechoch, lepšie povedané na robote iných. Zistil som to paradoxne až po poslednom zápase Lučenca v tretej lige. Inzultovali sme v ňom rozhodcu. 800 divákov si ho doslova podalo. Nuž, museli sme ísť na koberec. Vojdem dnu pred disciplinárku, ktorá sa ma pýta, ako to teda, pán Zibrínyi, bolo? Iba som oči otváral. Hovorím im, ja sa volám Vojtech Baláž. A oni len svoje. Až po chvíli sme zistili, že oficiálne boli v lučenských hokejových funkciách vedení ľudia, ktorí v tej dobe s klubom nemali takmer nič do činenia,“ spomína V. Baláž. Z divných praktík vtedajšej doby si však veľkú vedu nerobil. „Čo tam po tom. Trochu to človeka mrzí, ale pre mňa bolo najdôležitejšie to, že Lučenec vyhrával a spolu s chlapcami, ako boli napríklad Drugda, Lukáč, Blažek či iní hráči, sme tvorili vynikajúcu partiu,“ dodal V. Baláž.
