Článok pokračuje pod video reklamou
Tradícia uctievania imela siaha do antiky. V gréckych bájach si bohyňa rastlinstva Persepona mohla zobrať vetvičku imela do podsvetia, aby jej cez zimu pripomínala krásu a životodarnú silu jej rastlinnej ríše. Keltskí kňazi, druidovia, kosili imelo striebornými kosákmi a balili ho do bieleho plátna, podobne starogermánski duchovní ho zbierali zo stromov počas slávnostných a tajomných obradov. Legendy o čarovnej moci imela tiež prebrali Slovania. Jeho magickú moc posudzovali aj podľa toho, z akého stromu pochádza. Imelo z hlohu a jablone namočené do vína zaháňalo zlých duchov a strašidlá. Keď sa dalo dieťaťu pod vankúš, snívali sa mu krásne sny. Imelo z liesky znamenalo, že je nablízku poklad a prútikár, ktorý mal z neho konárik v tvare vidlice, mal zaručené šťastie pri hľadaní vody. Na Vianoce sa odporúčalo dievčatám pobozkať milého pod vetvičkou imela, aby láska vydržala po celý budúci rok. Na niektoré legendy sa zabudlo, no viera v čarovnú moc imela na vianočnom stole pretrvala stáročia. Takto prizdobený stôl symbolizuje totiž túžbu po šťastí, hojnosti, súdržnej rodine a zdraví pre všetkých jej členov. K jej naplneniu malo prispieť aj magické sviatočné imelo.
