Je stále vitálna, plná energie a vyžaruje z nej veľký kus optimizmu. Školu života začala v Lučenci, no potom okúsila aj život v zahraničí. „Meštianku som vychodila doma, ale po niekoľkých rokoch sme sa presťahovali do Paríža. Tam bol úplne iný svet. Nezabudnuteľné boli najmä prechádzky pri Eiffelovke. Pamätám sa, že som často obdivovala paničky s dáždnikmi, páčili sa mi typické francúzske šansóny a veľmi mi chutili tamojšie zákusky. Napriek tomu, že mi v Paríži takmer nič nechýbalo, neustále ma to ťahalo domov, do rodného Lučenca. Aj keď bol Lučenec oproti Parížu zablateným mestom. Tu som sa aj zamestnala ešte ako dievča a pracovala som v trafike od 13 až do 82 rokov,“ spomína si teta Mária. Na svoju dlhovekosť nemá žiadny recept, no spomenula si na príhodu z roku 1917, kedy bola študentkou večerného gymnázia v Lučenci: „Bolo to za čias cisára Franza Jozefa. Spoznala som sa s grófom Sándorom Telekym, ktorý nenávidel cigaretový dym a alkohol. Sľúbila som mu, že nikdy v živote neokoštujem ani kvapku alkoholu a nedovolím to ani nikomu z príbuzných. Svoj sľub dodnes dodržiavam a to ma asi drží pri živote. Aj na oslave narodenín som si so šampanským iba štrngla. Z jedál mám rada všetko, ale nesmú byť príliš mastné,“ tvrdí oslávenkyňa. Ani teraz jej nerobí problém zájsť do obchodu či na prechádzku, aj keď k tomu už potrebuje palicu. Počuje síce slabšie, no číta bez okuliarov a po večeroch sa venuje záľube, ktorú by jej mohli závidieť mnohí mladí ľudia. „Keď sa nudím, tak prekladám texty z francúzštiny do slovenčiny. Bez problémov sa dohovorím aj po nemecky a maďarsky. Rada počúvam rádio, ale vôbec tam nedávajú cigánsku hudbu. Tá sa mi najviac páči. Moderná hudba mi nič nehovorí, ale dnes sa mi osemročná Dianka Demecsová veľmi páčila. Televízor nemám, pretože som jedného dňa odpadla priamo na ulici a bolo to so mnou veľmi vážne. Povedala som susedovi Jožkovi, že na druhý deň asi zomriem a televízor som mu darovala. Nedávno som mu povedala, aby mi ten môj televízor aspoň požičal, pokiaľ ešte žijem, no nechce o tom ani počuť. Bývam sama, no od leta mi v domácnosti pomáha Gabriela Olbrichtová. Mala som jedného syna, ktorý vyštudoval lekárstvo, no keď mal 58 rokov, ťažko ochorel na cukrovku. Muž mi zomrel ešte v roku 1952. Mal vtedy iba 51 rokov, takže vlastne polovicu života som prežila sama,“ dodáva teta Mária. „Prežívam s tetou každý deň od augusta tohto roka. V roku 1973 sa stala prvou členkou klubu dôchodcov a možno aj preto nechcela mať oslavu v obradnej sieni mestského úradu, ale v klube. Teta má nezabudnuteľné výroky. Poslala ma kúpiť na oslavu šampanské a opýtala som sa jej, že aké mám priniesť, či slovenské, české alebo maďarské. A teta mi odpovedala: Kúp slovenské, predsa treba podporiť našich podnikateľov. Ja som žila s mojou mamou 21 rokov v spoločnej domácnosti. Zomrela 89-ročná a keď sa to dozvedela teta, jej prvá reakcia znela: Bože, to taká mladá zomrela,“ hovorí Gabriela Olbrichtová. Mária Buzášová je aj najdlhšou členkou Matice slovenskej na Slovensku. Vlastní matičný preukaz z prvej Slovenskej republiky a členstvo má predplatené do 105. roku života. Pevné zdravie a naďalej veľkú chuť do života vám, teta Mária, prajeme aj MY Novohradské noviny.