Kedysi boli Vianoce v dreveniciach skromnejšie, ale veselšie

veta. Stretnete tu silné ženy aj mužov, s ktorými sa osud nemaznal. Patrí medzi nich aj Mária a Ondrej Ondrejkovci. Žijú v drevenici. Ich loď života už dávno nepláva do neznáma. Má správny kurz.
„Tak sme sa nejako motali, až sme sa domotkali. Marka má už 75, ja o rok menej . Detstvo sme nemali ľahké. Mňa moja mama dala do sirotinca. Po pôrode vraj oslepla a preto si ma netrúfala vychovať. Vychovali ma adoptívni rodičia Hlušiakovci. Klobúk dole pred nimi. Mali ma ako za vlastného. Aj túto chalupu mi nechali. Tu vo vrchoch nebol ľahký život. Mal som možnosť odísť bývať aj do mesta. Aj byt mi dali. No moja Marka nechcela. Tak sme ostali tu. Prežili sme dve vojny, aj kontigenty, aj biedu aj hojnosť, však je tak, Marka moja,“ usmeje sa báči Ondro na svoju ženu. Marka mu nežný úsmev opätuje. Jej mamka zomrela. Vychovali ju príbuzní. Jedla nikdy nemali v chalupe dostatok. Často hladovala. „Keď už som vedel, že ona je tá pravá, zvykol som jej doniesť zo zabíjačky. Marka moja, najedz sa. Chudera, mala sa horšia ako ja. Hrdlačila ako otrok a všetko jej vzali,“ povie gazda. „Keď som sa vydala, bolo mi ľahšie. Žili sme skromne, ale bolo čo do hrnca. Na Vianoce sme mali kapustnicu, opekance a kysnutý koláč. Mäso nebolo. Čo lepší gazdovia mali klobásku. No nebolo nám veľa treba. Pre večerou sme zašli do maštale, nachovali statok, a až potom sme sadli ku stolu. Zvykli sme dom aj maštaľ pokropiť svätenou vodou, aby nás obišli zlé sily. Veru, voľakedy aj v našej dedine žili ženy,ktoré vedeli urieknuť nielen ľudí, ale aj kravu. Chodili za rána na lúku brať do zástery rosu a potom čarovali,“ spomína Mária. Podľa manželov boli Vianoce kedysi skromnejšie, ale veselšie. Ľudia mali k sebe bližšie. Chodili z domu do domu koledovať, stretli sa v kostole, aj na povedačky zašli či na páračky k susedom. Stromček nezdobili umelé gule, ale vata, jabĺčka a oriešky. V kuchyni praskal v peci oheň, v maštali bučala krava, deti sa sánkovali a mamy piekli koláč. „Vianoce v minulosti voňali viac človečinou, nebolo televízorov, ľudia mali viac času na seba,“ tvrdí Ondrej. Aj keď mnohé vianočnú zvyky sa aj v jeho drevenici už dávno nedodržiavajú, predsa len niektoré čas neodvial. „Stromček si zvyknem chodiť vyťať vždy v novembri, aby mu neopadalo ihličie. Tiež si prekrojíme jabĺčko a pod stôl dáme peniaze, aby nám po celý rok nechýbali v chalupe,“ hovorí Ondrej. Na Vianoce nebudú v chalupe sami. Prídu dcéry aj vnúčatá. Veď tak to má byť. Počas Vianoc má byť rodina pokope.