h Smrečina a Školské lesy Sinec v Kokave nad Rimavicou. V r. 1980-93 bol ekonómom Obecného úradu v Kokave nad Rimavicou, v r. 1993-2000 Obecného úradu v Utekáči. Od r. 2000 žije na dôchodku v Kokave nad Rimavicou a naďalej sa venuje svojej najväčšej láske – výrobe a hre na ľudových hudobných nástrojoch.
Pán Bielčik, aký je to pocit byť narodený v čase vianočnom?
Na moje narodenie sa vo Vianočnom čase mamička vždy hovorievala, že to bol vymodlený dar od Pána Boha. Vianoce môjho detstva boli celkom iné ako dnes. Cez vojnu i po nej bola bieda. V drevenej izbe o rozmeroch 3 x 4 metre sme bývali piati ľudia. Stromček sme mali maličký, zavesený na hrade izby. Jeho výzdoba bola taká, akú sme si so sestrou vymysleli – oriešky, jabĺčka a papierové ozdôbky. Každý rok k nám i k susedom prišli betlehemci a zvestovanie Narodenia Pána predviedli na dvore, lebo v izbe nebolo miesto. Chodievali k nám aj na Tri krále a pri jednej takejto príležitosti jeden z nich ukradol otcovi remeň do nohavíc. Odvtedy už mama betlehemcov do izby nepúšťala. S nástupom socializmu tieto zvyky pomaly ustupovali.
Čo bolo impulzom pre vaše celoživotné spojenie sa s ľudovou hudobnou kultúrou?
Istý čas som žil mimo obce bez elektriny. Môj starý otec hrával na píšťalke, stará mama i moja mama pekne spievali a to pri každej robote. Takto som sa ja od nich učil spievať kokavské piesne. Keď starý otec zomrel, vzal som si jeho píšťalku a pri pasení kôz som sa učil na nej hrať. Zo začiatku mi to nešlo a tak som sa nahneval, že som píšťalku rozrúbal sekerkou, čo mi dodnes ľúto. Ako chudobný chlapec som cez prázdniny išiel slúžiť ku gazdovi, kde som pásol kravy, voly, ovce a robil, čo bolo treba. Do obdobia kolektivizácie žilo na vrchoch veľa ľudí. Cez nedeľu chlapci hrali na heligónkach. Mne sa to páčilo a tak som gazdovi povedal, aby mi takú harmoniku kúpil. On súhlasil. Gazdiná raz do týždňa nosila syr na kontingent do Kokavy a vtedy mi harmoniku kúpila. No nebola to heligónka, ale ústna harmonika – pikolka, ktorej som sa veľmi potešil. Pri pasení som sa na nej za pomerne krátky čas naučil hrať. Bol to vlastne môj prvý hudobný nástroj.
Vaším najobľúbenejším nástrojom sa neskôr stala fujara ...
Fujaru som po prvýkrát videl a počul ako vojak v televízore a tak na mňa zapôsobila, že som napísal domov list, aby sa po nejakej zháňali. Keď som prišiel z vojenčiny, navštívil som aj so svojím kamarátom Jurajom Berackom pána Juraja Kubinca (1890-1986) v Utekáči. V kúte boli opreté hádam aj tri fujary, jedna z nich bola zdobená. Keď sme povedali, na čo sme prišli, pán Kubinec bol veľmi ochotný, dal nám fujary, on si vzal tú zdobenú a ukázal nám, ako sa má hrať. Potom som ho navštívil ešte viackrát a pri jednej príležitosti mi požičal fujaru, na ktorej som doma skúšal hrať. Po nejakom čase sa mi podarilo zahrať tak, že aj moja žena vedela, ktorú hrám. Ak ju spoznala, začala ju spievať. Veľmi som chcel, aby mi majster Kubinec urobil vlastnú fujaru, no bol som netrpezlivý. Tak som si od neho požičal vrták, vyvŕtal som bazové drevo a zo surového som začal robiť fujaru. Nebolo to však nič slávne. Potom som skúšal ďalej už zo suchého dreva a vtedy sa mi začalo dariť.
Odkedy sa venujete výrobe fujár profesionálne?
Fujary i píšťaly rôznych druhov a ladení som začal profesionálne vyrábať od r. 1970. Spočiatku to boli len súkromní odberatelia, neskôr pribudlo aj Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) v Bratislave. Vediem si evidenciu o každom predanom nástroji. Dodnes som predal a daroval 468 fujár a 1.452 píšťaliek. V r. 1970 som ako prvý vyrobil dvojitú fujaru z jedného kusa dreva. Jej hlas nahrala aj Slovenská akadémia vied. Bola vystavená v Moskve na Dňoch československého umenia. Túto výstavu ZSSR odkúpil celú. Moje výrobky sú na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy. Vlastnia ich rôzne múzeá – Európske múzeum hudobných nástrojov Berlín, Slovenské národné múzeum Bratislava, Ovčiarske múzeum Liptovský Mikuláš, ako aj rôzne osobnosti – prezident zahraničných Slovákov pán Matthew Čulen, bývalý americký prezident Bill Clinton, anglický spevák Sting a iní. Vyrobiť fujaru je náročná práca, človek to musí robiť s láskou cca 80 až 100 hodín. Treba si pestovať vhodné drevo, najlepšie bazu, ale aj javor, jaseň, no robil som už aj z liesky či rakyty. Po vyhotovení a vyladení nástroja ho treba vyzdobiť zásadne rastlinným motívom, kvety moriť kyselinou dusičnou. Poslednou úpravou je politúrovanie.
Od r. 1970 ste až dodnes členom folklórneho súboru Kokavan. Mohli by ste nám priblížiť vaše dlhoročné účinkovanie s týmto telesom?
Mládežnícky folklórny súbor Kokavan bol založený v r. 1970 a ja som jeho sólistom v hre na fujare, píšťalkách a speve od založenia až do dnešných dní. Dlhé roky som v súbore účinkoval aj samostatne s pánom Jurajom Kubincom a jeho synmi Martinom a Františkom. Na otca Kubinca – tak sme ho volali – mám krásne spomienky. Bol to dobrý človek, hráč a najmä spevák. So súborom Kokavan som absolvoval viac ako 500 vystúpení doma i v zahraničí, pochodil som temer celý svet. Pokiaľ mi to zdravie dovolí a v súbore bude ešte o mňa záujem, hodlám pokračovať aj naďalej.
Čo očakávate od nového roka 2006?
Do nového roku 2006, ktorý už tradične bude zasa drahší – lebo na Slovensku je to tak – želám všetkým ľuďom, ktorí svojou činnosťou robia dobré meno Slovensku, veľa zdravia a radosti z dobre vykonanej práce.
Autor: František Mihály
