ptou. Šéf ObFZ Lučenec, bývalý futbalista, výborný tréner, ešte lepší prvoligový delegát a majster odborník vo funkcionárskom fachu Milan Zavaterník. Je utorok. Už len pár dní ostáva do najkrajšieho a najpokojnejšieho sviatku v roku – do Vianoc. Práve odbilo 16.00 hodín. Telefóny futbalistov doslova drnčia. Na linke sa ozýva smutný hlas sekretára ObFZ Lučenec Štefana Koprdu. Ledva ho rozumieť. „Sedíte? Ak nie, tak to rýchlo urobte! Srdce nášho Milana Zavaterníka práve dobilo,“ trasľavým hlasom oznamoval do slúchadla Š. Koprda futbalovej verejnosti. Na štadiónoch zavládlo hrobové ticho. Azda každý, kto kope do lopty, sa pýta. „Prečo?! Prečo práve on musel odísť?“ Futbalisti sú tvrdí chlapci, ale tečúcu slzu po líci ťažko skryjú. Pomedzi zuby si azda každý z nás športovcov povzdychne. „Škoda. Bol to futbalový bohém, ktorý bude nielen Novohradu, Gemeru, Malohontu, ale aj celému Slovensku veľmi chýbať.“ Veru tak. Milan Zavaterník nebol síce žiadny anjel, ako každý úspešný funkcionár, ale vo futbalovej verejnosti mu právom patril prívlastok „malý Boh“. Prestupy, víťazstvá i futbalové „prúsery“ vždy zvládal ľavou zadnou.
ZUBATÁ SI HO NAŠLA NA SVOJOM!
V utorok opäť nasnežilo. Padla hustá hmla. Vonku poriadne prituhlo. V takom počasí by veru ani psa von nevyhnali. Milan však musel. Už roky odprevádzal zosnulých na druhý svet. V ten osudný deň určite ani on netušil, že spolu s nebožtíkom, ktorému viedol pohreb, pôjde aj on tam hore. Počas smutnej rozlúčkovej reči mu náhle prišlo nevoľno. Zrútil sa na zem ako podťatý. Ľudia k nemu rýchlo pribehli. „Volajte záchranku!“ kričali všetci účastníci pohrebu. O chvíľu dorazila pomoc. Záchranka ho rýchlo naložila do sanitky. Lekári začali s oživovaním. Po niekoľkých pokusoch však len bezradne skonštatovali: „Je už neskoro. Zlyhalo srdce.“ Milanovi už nebolo pomoci. Do lopty bude kopať vo futbalovom nebi.
VÍŤAZSTVÁ DOSLOVA PRIŤAHOVAL!
Milan bol odmalička všade tam, kde sa úspešne kopalo do lopty. S futbalom začínal v Brezničke. Jeho futbalové kroky viedli do susedného Kalinova a Poltára. V oboch prípadoch ho nosili na rukách. Tak v Kalinove, ako aj v Poltári sa oslavovali historické postupy. Milan hrával na poste stredopoliara. Chlapa ako hora sa bál nejeden protihráč. Pomaly ale isto sa však v jeho prípade schyľovalo ku koncu hráčskej kariéry. Prišli prvé zdravotné problémy. Jeho srdce práve na sklonku kariéry poprvýkrát zaštrajkovalo. Napriek tomu Milan bez futbalu dlho nevydržal. Po niekoľkých mesiacoch zložil rozhodcovské skúšky a niekoľko rokov úspešne fúkal do píšťalky. Dotiahol to až do krajských súťaží. Potom sa však opäť objavili zdravotné problémy. Nuž ale to by nebol Milan, keby si vo futbale nenašiel znovu nejaký flek. Tentoraz sa dal na trénerstvo. Svoju kariéru odštartoval a vlastne aj skončil v Poltári. Treba povedať, že aj tu sa mu podaril husársky kúsok. So žiackym tímom Poltára sa postaral o historický postup do najvyššej futbalovej súťaže. No nakoniec aj trénerstvo bolo pre Milanove srdce prisilnou kávou. A tak svoje naozaj výnimočné rečnícke schopnosti preorientoval na „funkcionársku“ kariéru. A veľmi úspešne. Najprv začal ako prezident klubu. Po niekoľkých rokoch bol zvolený za šéfa ObFZ Lučenec, kde úspešne šéfoval do svojho posledného dňa. Popritom začal šplhať aj na delegátskom poli. Tu sa dostal až medzi elitu. Na jar by tomu bol rok, čo ako delegát dohliadal na prvoligové zápasy. Žiaľ, od nového roku 2006 budú po slovenských prvoligových trávnikoch dozerať na spravodlivosť už iba dvaja delegáti z nášho regiónu - Ján Černák a Dušan Čaban.
