Článok pokračuje pod video reklamou
Mám šťastie aj nešťastie. Vedela som, že ak sa chcem pohnúť z miesta, plač mi nepomôže. Len si priťažím. Boli chvíle, keď som prepadala depresii a zúfalstvu, očakávala som to najhoršie a nevedela som sa na naše trápenie pozerať z optimistickejšieho uhla. No naučila som sa to a zistila som, že aj s takým ťažkým krížom, ako je ten náš, sa dá žiť,“ tvrdí 55-ročná Irena Katreniaková. Už 26-ty rok sa s láskou a trpezlivosťou stará o postihnutého syna. Slavomír nesedí, nechodí, nerozpráva. Jeho telo pripomína poskrúcanú handrovú bábiku.
PREKONAL DETSKÚ OBRNU
Pani Irena sa vydávala z lásky. Keď sa jej 5. augusta v roku 1980 narodili dvojičky Miroslav a Slavomír, po dome už behali dve deti, 7-ročná Miladka a 3-ročný Jarko. Deti sa bračekom potešili. Keď ich priviezli domov, obidvaja vyzerali ako zdravé bábätká. Po troch mesiacoch začalo však Slávka pobolievať uško. „V nemocnici si poležal pol roka. Prekonal detskú obrnu. Keď sme si ho priviezli domov, vedela som, že je s ním zle. Jeho brat začínal sedieť, bľabotať a on len ležal. Vyzeral ako malý anjelik. Len občas zamrnčal. Chodili sme s ním od jedného lekára k druhému. Márne. Všade nám tvrdili, že chlapec má veľmi poškodený mozog a už nikdy nebude normálny. Radili nám dať ho do ústavu. Odmietli sme! Takto je to lepšie,“ tvrdí statočná matka.
LÁSKA ROBÍ ZÁZRAKY
Roky ubiehali. Slávkove dvojča vychodilo základnú aj strednú školu, nastúpilo do práce. Slávko nedospel. Nenaučil sa sedieť ani rozprávať. Kým bol menší, vozili ho v kočíku, vyniesli v náručí na dvor. No ako rástol, mal aj väčšie bolesti. „Pri každom prudšom pohybe sa zlostil, alebo plakal. Asi ho to chudáčika bolelo. Dnes už len leží. Cez deň v kuchyni, v noci s nami v spálni. Chovám ho, prebaľujem, umývam, hladkám, rozprávam sa s ním. Nemá rád zmenu, ani cudzích ľudí. Vydáva zvuky, ktorým rozumiem len ja. Tvrdili nám, že neprežije. Už má 26 rokov a je medzi nami. Ktovie, koľko by sa dožil v ústave. Viete, že vôbec nemá preležaniny? Pomohol mu obyčajný pytiol. Každý deň mu natieram chrbát. Niekedy mal naordinovaných veľa liekov. Nerobili mu dobre. Bol po nich ako omámený. Lekárka mi povedala, aby som mu ich nedávala. Hneď sa cítil lepšie,“ tvrdí matka štyroch detí.
MATERINSKÁ LÁSKA
JE NEKONEČNÁ
Len kamenné srdce by nesúcitilo s matkou, ktorá sa stará o postihnuté dieťa. Takých v Rimavskej Bani niet. Osud rodiny Katreniakovej je tunajším obyvateľom blízky. Sĺávka zvyknú volať statočným chlapčekom. Nemýlia sa! Bojuje o prežitie každý deň. „Pred rokom ma vystrašil. Z ničoho nič začal chrčať a modrieť. Jeho brat ho zobral do náručia a kričal, mama volaj sanitku. Nevolala som. Ja ho najlepšie poznám. Alpou som mu natierala hrudník. Zvládli sme to. Viem, že príde ten deň, keď ho stratím. Bojím sa toho! Chcem byť pri ňom, keď naposledy vydýchne. Môj chorý syn zmenil celý náš život. Dcéra s rodinou žije v Nemecku. Už toľkokrát ma prosila, aby som ich prišla navštíviť. Nemôžem. Slávko ma potrebuje.“
Materinská láska je nekonečná. Veľká a nezištná. Tá Irenkina ukrýva aj prebdené noci, ustráchané dni a nekonečne veľa trpezlivosti.
