VYBUCHLA BOMBA

m a rýchlym zásahom sa zaslúžili o organizovanie bezpečnej evakuácie žiakov a učiteľov základnej školy. Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič na návrh vlády SR udelil Jurajovi Štaudingerovi a Ivanovi Sihelskému Kríž Milana Rastislava Štefánika III. triedy za zásluhy o záchranu ľudských životov s nasadením vlastného života.

Bol piatok 24. júna 2005, niekoľko minút pred pol desiatou. Centrom mesta otriasol obrovský výbuch. Asi len tri metre od hlavného vchodu základnej školy začala tesne pred výbuchom horieť Avia. O niekoľko sekúnd nasledoval doslova horor. Vodič Avie po nešťastí tvrdil, že v škole vymieňali s kolegom gamatky a plynovú bombu vôbec nepoužívali. Nevedel si vysvetliť, prečo na korbe začalo horieť. Výbuchu sa už nedalo zabrániť. Podľa hasičov však vodič s kolegom nemali fľaše nechať na korbe, ale mali ich vyložiť na chodbu školy. Z Avie ostal iba vrak a bolo obrovským šťastím, že v škole prebiehala tretia vyučovacia hodina. Ak by bola prestávka, mohlo dôjsť k tragédii s nepredstaviteľnými následkami. Celá škola sa musela okamžite evakuovať. „Pamätám si na ten moment, ako keby to bolo včera. Stál som na Masarykovej ulici pri bývalej obuvi vedľa cukrárne. Hneď po výbuchu sa od školy šíril veľký mrak čierneho dymu. Rozbehol som sa smerom ku kostolu a videl som, že Ivan už usmerňuje premávku. Ivan mi stačil len povedať: Horí Avia, buchla bomba. Išli sme pred školu a Avia už bola celá v plameňoch, dvere zo školy boli vyrazené a všade boli porozbíjané okná. Od ulice J. Kármána sme sa s Ivanom dostali do budovy školy. Vtedy mi prebehlo mysľou, že možno aj vďaka našim skúsenostiam a absolvovaniu špeciálnych policajných výcvikov, sme boli psychicky pripravení na takúto situáciu. Škola bola zvnútra úplne zadymená. V prvom rade sme sa snažili zariadiť, aby vo vnútri nenastala panika a chaos. Prechádzali sme po triedach a uvedomovali sme si, že hlavným vchodom by sme deti nemohli evakuovať. Vonku boli stále v akcii hasiči a naďalej hrozil výbuch druhej fľaše. V triedach a na chodbách sa takmer nedalo dýchať a tak sme deťom povedali, aby si na tvár priložili mokrú vreckovku alebo uterák. V tej chvíli som nepozeral na to, či sa mi niečo stane. Cítil som, že našu pomoc potrebujú tie nevinné deti. Postupne sme ich evakuovali bočným vchodom na chodník smerom ku kostolu. Tí starší vybehli von bez problémov, ale na prvákoch a druhákoch bolo vidieť v očiach strach. Vtedy som sa bál, aby deviataci nepošliapali menších kamarátov, no našťastie nedošlo k žiadnej davovej psychóze. Až potom som si vlastne uvedomil, čo všetko sa mohlo stať. Vôbec si nepamätám, koľko minút nám celá evakuácia trvala. Ak by bola v momente výbuchu v škole prestávka a deti by sa hrali pred školou, určite by došlo k obrovskej tragédii,“ hovorí Juraj Štaudinger. Pri výbuchu bol Ivan Sihelský na Obvodnom oddelení PZ, teda len niekoľko metrov od miesta nešťastia. „Keď som začul obrovskú ranu, vybehol som von a uvidel obrovský dym. Pri pamätníku, ktorý je takmer dvadsať metrov od školy, ležala vybuchnutá a úplne roztrhnutá acetylénová fľaša. Avia zahaľoval dym, plameň bol stále väčší a tí dvaja robotníci sa oheň snažili uhasiť malým hasiacim prístrojom. Dobehol som ku nim a povedal im, že to v žiadnom prípade neuhasia, aby okamžite posielali ľudí preč. Rozbehol som sa ku križovatke a začal riadiť premávku, pretože stále hrozil výbuch druhej acetylénovej fľaše. Vtedy dobehol ku mne Juraj a do školy sme už bežali spolu,“ spomína si Ivan Sihelský. Po evakuácii takmer šesťdesiatich detí už miesto výbuchu ohraničovali páskami ďalší členovia polície. Ľudia však boli stále zvedaví a neuvedomovali si neustále číhajúce nebezpečenstvo. „Ľudská zvedavosť aj nevedomosť asi nepozná hranice, ale ľudia si neuvedomujú, že v takýchto prípadoch môže zbytočne dôjsť k oveľa väčším nešťastiam. Vždy tvrdím, že nešťastie sa stane iba raz a nikto ho nezoberie späť. Všetci záchranári, hasiči, aj žiaci mali obrovské šťastie a tentokrát asi pri všetkých naozaj stál aj Pán Boh. V tej chvíli si nikto z nás neuvedomoval, že niekedy o pol roka si pôjdeme ku prezidentovi pre nejakú medailu. Nechceli sme spáchať žiadny hrdinský čin. Vedeli sme jedno – treba rýchlo a bez rozmýšľania konať, teda zachraňovať. S Ivanom sme konali spontánne a urobili sme to, čo sme mali urobiť. Tesne po Vianociach mi zrazu niekto telefonoval, vraj dostanem dôležitý dopis. Stále som si nemyslel, že by nás s Ivanom naozaj vybrali na také vysoké vyznamenanie. Keď mi však prišiel papier a o niekoľko hodín na to som naozaj stál pred prezidentom, cítil som zvláštny pocit. Bolo to pre mňa niečo nové, čo sa nedá slovami opísať. Ivan Gašparovič sa ma pritom spýtal, že čo je nové v Lučenci. Povedal mi, že je na nás s Ivanom Sihelským hrdý. Najviac bola zvedavá manželka Pavla Hrušovského, ktorá pracuje na civilnej ochrane a zaujímala ju spolupráca hasičov, záchrannej služby a polície. Keď nás pochválil aj Pál Csáky, tak som mu chcel zo srandy povedať, že sme vlastne zachraňovali žiakov z maďarskej školy,“ dodal Juraj Štaudinger.