ť ešte viac dopredu.
Lučenec preslávil najmä cez basketbal
Je ozajstným majstrom slova. Lučenských basketbalistov doviedol k majstrovskému titulu. Až donedávna bol prezidentom basketbalového klubu E.S.O. Lásku k športu a slovenčine vštepoval aj svojim žiakom - gymnazistom. Vychoval mnoho úspešných športovcov. Ján Šufliarsky je aj poslanom lučenského parlamentu, fanúšikom Slovana.
Už vtedy, keď v roku 1997 sedeli v kuchyni Joža Mižúra a rozhodli sa založiť basketbalový klub E.S.O., dúfal, že úspechy klubu preslávia Lučenec doma aj v zahraničí. Stalo sa! Chlapci z E.S.O. získali titul majstrov SR. Aj tí, ktorí predtým ani len netušili, kde Lučenec leží, ho odrazu skloňovali vo všetkých pádoch. Ján Šufliarsky sa však práve po tomto víťazstve vzdal funkcie prezidenta.
„Cítil som, že je toho na mňa priveľa a mal som aj zdravotné problémy. Situácia v štáte sa premieta aj do športu. Niekedy som si pripadal ako kazateľ. Bolo to vo chvíľach, keď som chlapcov presviedčal, že aj keď nemáme dosť peňazí, netreba sa vzdať a je potrebné hrať ďalej,“ tvrdí J. Šufliarsky. Lučenčania ho poznajú nielen ako stredoškolského profesora, trénera a prezidenta, ale aj ako hlásateľa extra-ligových stretnutí basketbalistov Lučenca. Neznáša namyslenosť, povýšeneckosť, najradšej relaxuje na chalupe v Lentvore, na rybačke pri vode a v hale na Výstavisku. „V roku 1980, keď som prestal aktívne hrať basketbal, som mal 40 rokov. Povedal som si, že nebudem len tak posedávať na lavičke a založil som klub veteránov. O desať rokov neskôr, na moju päťdesiatku, sme odohrali prvý medzinárodný zápas. Stretávame sa dva razy do týždňa. My, starí páni, ktorí ešte rozhodne nepatríme do starého železa. No a s tou rybačkou je to tak, že mi vôbec, ale vôbec nevadí, keď prídem domov s prázdnymi rukami. K vode chodím najmä pre oddych a nie kvôli rybám, “ tvrdí s úsmevom Ján Šufliarsky.
Miluje autá, motorky a kone
Nenávidí nafúkanosť, byrokraciu a lenivosť. Miluje autá, motorky, kone a vôňu čerstvo pokosenej trávy. Pripomína mu detstvo, ktoré prežil na Fabianke. Vladimír Koška cez športové úspechy zviditeľnil Lučenec doma aj vo svete. Na svojom konte má vyše sto vavrínových ocenení, medzi nimi aj ten za desiaty najlepší čas v Európe. Získal ho na pretekoch v autocrosse v Dánsku v roku 1989. K motorizmu inklinoval už ako malý chlapec.
„Rodičia sa na Fabianku presťahovali z Budinej. Neďaleko nás býval Janko Beľa. Vlastnil motocykel. Bol som malý, nevedel som ho naštartovať. No po čase som prišiel na to, že nemusím pretočiť pedál, ale stačí len stlačiť malú páčku. Bol som na seba hrdý. Preglgol som aj susedovo pokarhanie za nerozvážny čin. Cez deň som pásol kravy, šantil s chlapcami a po večeroch sníval o naozajstnej motorke. Veľmi som túžil stať sa slávnym pretekárom,“ hovorí Vlado. Prvú motorku dostal, keď mal trinásť. Kúpil si ju z peňazí za brigádu. V lučenskej vinici dychtivo sledoval výkony motokrosových pretekárov. Obdivoval Miška Bystrianskeho. Už vtedy mal lásku k terénnemu športu hlboko zakorenenú v srdci. Mal chápavých rodičov. Zobrali si pôžičku, aby mu mohli kúpiť pretekársku motorku. Vlado mal 15 a prvé úspechy zo súťaží vo Zväzarme za sebou. O dva roky už jazdil na majstrovstvách Slovenska. „Bol by som aj skôr, ale nemal som vodičák,“ tvrdí so šibalským úsmevom.
Neskôr prevzal žezlo po Miškovi. Začal usporadúvať preteky. Prvé zorganizoval, keď mal 22 rokov. Odvtedy ich pribudli stovky. Od tých miestnych až po majstrovstvá sveta. Fiľakovské Kľačany sú miestom, kde sa stretávajú osobnosti zo sveta športu, politiky, kultúry, ale aj slovenskí a zahraniční novinári. Existuje lepšia reklama pre Lučenec? Motoristický šport miluje, aj keď svoju aktívnu činnosť musel pre zranenie ukončiť v roku 1922.
„Mal som zlomenú chrbticu. Iní by už možno skončili na invalidnom vozíku. Ja chodím, šoférujem aj jazdím na koni. Kone chovám z úcty k otcovi. Mám ich rád. Aj vôňu pokosenej trávy. Škoda len, že nemám čas, aby som si tú krásu mohol vychutnať dlhšie,“ povie organizátor aj fanatik motoristických športových podujatí V. Koška.
Autor: Z. Suráková