Vojna je hrozná!

Chvíle utrpenia a strachu, na ktoré sa nedá zabudnúť, prežil aj 80-ročný Ján Kadanec zo Závady. Mal vtedy len 18 rokov. „Našu obec oslobodila Sovietska armáda vedená maršálom Malinovským, ale Pravicu už oslobodzovali Rumuni. Vojaci prišli k nám od Ľuboreče z kopca zvaného Psota a pokračovali smerom na Šuľu. Nemci sa ukrývali všade, kde sa dalo, ale aj v domoch. V tejto miestnosti, kde sedíme, prespávali piati. Môj nevlastný otec bol poľovníkom a mal schovanú pušku. Jeden Nemec sa spýtal starého otca, či máme v dome nejakú zbraň. Starý otec bol za monarchie vojak, takže niečo rozumel po nemecky. Povedal mu, že máme v dome pušku. Hneď nám ju zobrali a chceli nás zastreliť. Našťastie, jeden z vojakov bol sudetský Nemec a rozumel nám. Vysvetlil ostatným Nemcom, že sme dobrí ľudia, lebo keby sme chceli, mohli sme ich v noci zastreliť. A tak sme mali veľké šťastie, inak by nás smrť určite neminula,“ hovorí J. Kadanec. Spomína si, že priamo v Závade obesili Nemci piatich ľudí. „Troch obesili neďaleko domu, z ktorého pochádza moja manželka a ďalších dvoch - muža so ženou - nad kostolom. V dome kraviarov priamo na gangu na drevených stĺpoch. Obesenej žene Nemci strhli dolu šaty a ešte do nej bezcitne strieľali. Ďalšiemu z obesených sa odtrhol na hrdle motúz. Spadol do jamy, ale keď to Nemec zbadal, pribehol tam a samopalom ho zastrelil. Pred Nemcami utekali aj Francúzi. Vtedy sa strhla streľba a my sme bežali skryť sa domov pod perinu. O tri dni Nemci nahnali všetkých ľudí na námestie a obkľúčili celú obec. Chceli zastreliť každého desiateho a ukazovali prstom. Nikdy nezabudnem, že mi vtedy starý otec povedal: „Zastaň si ku mne. Ak Nemec ukáže prstom na teba, vymeníme sa“. Vtedy som sa veľmi bál o život. Mali sme však šťastie, lebo prišiel finančný náčelník pohraničnej stráže z Dolnej Strehovej. Nemcom vysvetlil, že žiadny zo zbehov nepochádza z vedľajšej Ľuboreče,“ povedal J. Kadanec. Front v okolí Závady trval asi dva týždne V lese ľudia ešte dlho po vojne nachádzali rôznu nevybuchnutú muníciu. „Za dedinou boli staré objekty a všade vôkol veľa mín, ktoré museli odstreľovať pyrotechnici. Ísť do lesa bolo vtedy nebezpečné. Napriek tomu sme raz išli s koňom na lístie. Spadol do jamy, kde bolo asi 15 veľkých mín. Hrabal podkovami, no našťastie nevybuchla ani jedna mína. Vtedy sme mali veľké šťastie, lebo ak by to bolo buchlo, všetkých by nás pozabíjalo,“ dodal Ján Kadanec.