Rada vyšívala a tkala koberce
Keď jej mamka otehotnela, manžel ju poslal loďou domov do Ozdína a v drevenej chalupe sa presne pred sto rokmi narodila teta Mária. „Otca však v Amerike trápilo, že nie je s nami, a tak sa vrátil domov. Presne si na to pamätám, lebo keď sa objavil vo dverách, sedela som v maminom lone. Na detstvo si však nerada spomínam, lebo som ho mala veľmi zlé a smutné. Otca nám v I. svetovej vojne odvelili na taliansky front, odkiaľ sa už nikdy nevrátil. Už ako dievča som chodila na lúky roztriasať pokosenú trávu. Mali sme dve kravy a mama sa o nás, 4 siroty, veľmi dobre starala. Na konfirmáciu som išla 12-ročná, ale mama ma obliekla do čiernych šiat. Bola som z toho trochu nešťastná, no vtedy sme držali smútok za otcom, ktorý padol vo vojne. O dva roky neskôr ma mama vypravila do Maďarska slúžiť ku pánom. Robila som s fúrikmi vo vinici. U tých pánov mi bolo veľmi dobre a mali ma radi, lebo som vedela aj po maďarsky. Keď som u gazdu končila, povedal mojej mame, že keby ma bol poslal aj do pekla, bola by som mu aj odtiaľ priniesla všetko, čo odo mňa žiadal,“ spomína si Mária Gáborová. Keď mala 20 rokov, vydala sa. Doma v Ozdíne. „Chodili sme spolu asi tri roky. Narodil sa nám jediný syn. Veľmi dobre sa učil a keď študoval v B. Bystrici, tak som mu za bývanie platila tisíc korún, ale dávala som aj 5 kilogramov múky a kilogram masla. Skončil vysokú školu a potom pracoval 38 rokov v Bani Dolina. Potom prišla zákerná choroba a pred piatimi rokmi zomrel. Nešťastia som prežila v živote veľa, lebo po otcovi mi zomrela kvôli vojne aj mama. Cez II. svetovú vojnu jej nohu poranila črepina z míny a nepomohli jej ani v lučenskej nemocnici,“ tvrdí teta. Prežila aj pekné chvíle a vari najviac sa tešila narodeniu vnúčat a pravnúčat. Pokiaľ vládala, učila ich rôzne domáce práce. „Rada som vyšívala a tkala koberce. Veľa som čítala a aj keď už slabšie vidím, ešte stále sa snažím čítať pomocou lupy. Zaujíma ma dianie vo svete, preto sledujem aj správy v rozhlase a televízii. Najviac však obľubujem telenovely. Od nich ma neodtrhne nikto. Keď niečo nepočujem, tak mi to povie nevesta Anička. Vždy mi povie: Mama, či nepočujete? Okrem toho rada maškrtím. Najradšej mám slaninu, klobásu a kyslé polievky,“ tvrdí teta Mária. Rada sa vracia domov do Ozdína. Naposledy bola pozrieť svoju rodnú obec v novembri. Keď sa vracali s vnukom do Veľkého Krtíša, zastavili sa pri dome jej spolužiaka Pavla Spišiaka. „Ako deti sme spolu chodievali aj na spovede do kostola. Bývali od nás o dva domy ďalej. Postvárali sme aj kadejaké huncútstva a chlapci nás vždy poriadne popreháňali na Veľkú noc. Na zábavy sme nechodili, lebo u nás nebývali a jedného času v dedine nebola ani pálenka, lebo v Ozdíne žili veľmi pobožní ľudia. Keď som v novembri na Paľka zakričala z auta, iba sa pozeral, ale nepoznal ma. Aj on už slabo počuje a ani dobre nevidí. Je to však zvláštne, že sme sa práve my dožili stovky. Ak mu budú dcéry čítať tieto noviny, tak Paľkovi odkazujem, že si na neho stále spomínam a nech ho ešte poslúcha zdravie. Mladí ľudia by sa teraz nemali toľko stresovať. Keď budú počúvať rady starších a veriť v Pána Boha, určite bude celý svet lepší. Ja sa modlím každý deň a niekedy aj prosím, aby ma už k sebe povolal,“ dodala Mária Gáborová.
Roboty sa nebál
Ujo Pavel mal piatich súrodencov. Jeden z nich zahynul v I. svetovej vojne. Celý život prežil v Ozdíne a - ako väčšina starších ľudí - tvrdo pracoval. „Ako školák chodil po tri zimy do školy veľakrát bosý. Dvanásťročný mal konfirmáciu a vtedy mal nohavice ušité zo sukne starej mamy a na nohy si obul jej čižmy. Odmalička robil na družstve pri ovciach, neskôr kŕmil kravy, a to až do osemdesiatky. Keď bolo treba, tak často pomáhal aj v lese,“ povedala 65-ročná dcéra Ružena. „Veľmi rád chodil na výlety, ešte radšej sa kúpal. Teraz má najradšej vnukov a pravnukov. Veď bol veľmi dobrým otcom a so sestrou nás za celý život ani raz nezbil. Pokiaľ sa dalo, veľmi rád si prečítal noviny a počúval správy v rádiu. Na toaletu sa pýta sám, takže v tomto smere s ním nemáme problémy. To, že sa náš otec aj s tetou Máriou dožili 100 rokov, je v Ozdíne rarita. Čo sa pamätám, nikdy nikto sa takéhoto vysokého veku nielen v Ozdíne, ale ani v Turičkách, Málinci či Cinobani nedožil,“ tvrdí staršia dcéra Elena. „Príčinou vysokého veku nášho otca je možno aj ozdínsky zdravý vzduch. Či sa zdravo stravoval, to neviem posúdiť, lebo neraz si rád zajedol poriadny kus slaniny. Otec celý život nebral žiadne lieky a jeho zdravotný záznam je takmer prázdny. Jediné, čo ho trápi, je priedušková astma, ktorú mal aj starý otec. Veľmi rád spí, ale odsťahovala som sa z jeho izby vedľa, lebo občas poriadne chrápe a to mi vadí. Musím ho však pochváliť, lebo nikdy v živote sme ho nevideli opitého. Kým mu zdravie slúžilo, nevynechal ani jednu nedeľu bez návštevy kostola. Na posteli sa modlí každý večer. Keď sa mu nedá dýchať, vtedy si šepká: Bože môj, pomôž, utíšte, utíšte,“ dodala Ružena.
