tažko postihnuté dieťa,“ povedal lekár. S týmto poznaním sa po prvý raz pozrela do tváre dcérky a dala jej meno Terezka.
O FAKTOCH
Prvotnou príčinou, ktorá spôsobila závažný zlom, bolo mohutné krvácanie do mozgu dieťaťa. Nahromadený likvor nemohol pre upchaté kanáliky odtekať a spolu s krvou mu postupne rozpínal hlavičku. Okrem časti mozgu a na pravej strane, nie väčšej ako orech, všetok ostatný bol v podstate zdevastovaný. Dievčatko prišlo na svet a ďalšie dva mesiace v nemocnici bojovalo o holý život. „Niekoľkokrát za deň jej robili punkcie, aby sa mozog nezalial úplne. Napriek zdeseniu lekárov pri sono a vlastnému racionálnemu úsudku, čo všetko nás zrejme čaká, od prvej chvíle som si želala iba jediné, aby Terinka nezomrela,“ hovorí Zdenka Hešková.
O PREMENÁCH
Niektoré sú prosté. V domácnosti, kde vládol punktičkársky poriadok podmienený aj tým, že manžel Štefan bol vojak z povolania, nastal obrat. Na takých nepodstatnostiach, ako neumytá šálka alebo plný kôš nevyžehlenej bielizne, prestali bazírovať. „Niekedy sa u nás pred sviatkami gruntovalo ako o život. Teraz? Atmosféra bola, ale či je v rohu obývačky pavučinka alebo nie, ma už nedokáže vyviesť z miery.“
Vyhýbajú sa spoločenským stykom a návštevám. Odkedy sú štyria, neboli napríklad na rodinnej dovolenke. Svet sa zúžil. Prioritou je dievčatko v pohyblivom kresle. Kým sa mohlo Terezke výraznejšie pomôcť, museli čakať na vyčistenie všetkého, čo mala v hlavičke. Operovali ju v Bratislave. Odvod likvoru má stále. Pár mesiacov po zákroku prísne dodržiavali špeciálny polohovací režim. Prognózy - nebude chodiť, vidieť, rozpoznávať, nebude schopná prejaviť emócie, pripravte sa na epileptické záchvaty - im zatemňovali dni. „Boli sme psychicky, fyzicky aj finančne totálne položení. Manžel musel ostať doma, aby sme sa mohli pri malej striedať. A bol tu aj syn! Pätročný chlapec zvyknutý, že sa všetko krúti tak ako chce. Aj keď si dupne, niekto ho láskavo usmerní. Naraz bol druhý. Filipko počkaj, nesmieš, nerob, tichúčko, Terezka má záchvat…“ Zdena so Štefanom sú inteligentní rodičia. Uvedomujú si, že chlapcove neskoršie problémy s učením boli odrazom náporu na jeho odsúvanie do úzadia.
O ZÁZRAKOCH
Medicína to nepredpokladala! Terezka rozpráva, čiastočne vidí, dáva jasne najavo, kedy je v pohode a kedy je najvyšší čas, vrátiť rodinný rytmus do zaužívaného stereotypu. Prvý silný epileptický záchvat dostala pri sťahovaní. Opakovali sa aj pri prechode z jedného druhu liekov na iné. Na niektorých je dokonca závislá.“Zžijete sa s tým, ale už nedokážete pokojne zaspať. Líhame o pol desiatej, no vždy s obavami, či to nepríde, nezačne kašľať, dusiť sa, či jej stihnete včas vybrať zapadnutý jazyk. Boli obdobia, že sme museli bežať do nemocnice v Banskej Bystrici,“ poznamenáva Štefan.
Terezka má dnes 14 rokov a napriek tomu, že mentálne ostala na úrovni dieťaťa, je viac než šikovná. Z naučeného, čo sa jej ukladá do dlhodobej pamäti, síce nedokáže spájať logické zväzky, zato hravo odrecituje celé rozprávky, krásne artikuluje a spieva. „Kým bola menšia, rešpektovala iba manželku. Visela na nej. Až tak, že ak chcela odísť, povedzme do obchodu, musela sa k dverám doslova doplaziť. Neznášala návštevy. Pokiaľ je v dobrej vôli a máme na seba čas, veselo mi tyká. Dnes som Števko sem, Števino tam…“
K Terezke chodí na hodinu v týždni učiteľka. „Hoci sa vzdelávanie dcéry obmedzuje iba na schopnosti, ktoré má, teda na spev a hru na jednoduché hudobné nástroje, značne jej tým obohacuje život,“ dopĺňa Zdenka. Aké slovo počula od Terezky po prvý raz, nevie, pretože, ako hovorí, nebolo cielené. „Stále mám však pred očami chvíľu, keď mi urobila neopísateľnú radosť. Lekári okrem iného tvrdili, že nebude cítiť. Nikdy nezabudnem, ako sa na mňa po prvýkrát usmiala.“
Hovorí sa, čo niekde osud uberie, na inom mieste pridá. Terezke daroval skvelých rodičov. Netreba vyratúvať, v čom. Viera, že niekto riadi ich kroky, je s nimi a ostatné vidno. „Sme obyčajná manželská dvojica. Máme dve deti. Ako všade inde, aj u nás, sa objavujú bežné problémy. Dcéra nás stmeľuje,“ uvažuje Štefan. „Ako malta medzi tehlami.“
Autor: Alžbeta Kyselová