lustrácie profesora Dušana Kállaya. V súčasnej dobe pôsobí ako pedagogička na Základnej umeleckej škole vo Fiľakove. Venuje sa najmä maľbe, knižnej ilustrácii a grafike. Žije a tvorí v Lučenci. „Vyrastala som v Martine, Čadci a Banskej Bystrici. Stále medzi horami. V Lučenci sa mi páči, ale chýba mi tu panenská príroda, kam by som mohla občas uniknúť od stresu“, povedala J. Bialová. V každom človeku sa skrýva kúsok dieťaťa. Vrátiť sa v mysli späť a hľadať čriepky svojich detských snov dokáže však málokto. Jana Bialová svojou tvorbou otvára dokorán dvere fantázie. Sníva aj za tých, ktorí zabudli snívať.
„Vždy som mala zvláštne sny, ak som niečo nemala a túžila som po tom, tak som to namaľovala. Vždy som chcela byť tým, čím som. Maľujem to, čo cítim. Neviem to ani sama presne slovami vyjadriť, ale každý pravý umelec maľuje to, čo je v ňom, v jeho vnútri,“ vyznala sa nám autorka. Túto jej filozofiu vidno v každom obraze. Jemne a citlivo maľuje – rozpráva príbehy nielen svojho života. Svet jej obrazov sa riadi zvláštnymi pravidlami. Nesmie v ňom chýbať množstvo postáv a postavičiek, tajuplných bytostí, čudesných tvorov a kvetov, rozprávkových domov a neskutočných chrámov. Neplatí na nich zemská príťažlivosť, ľudia môžu lietať, ryby behať a kvety spievať. Maľby zo začiatku jej tvorby (1998 – 99) charakterizujú tmavé farby, línia ostro ohraničujúca postavy a predmety, zvláštna architektúra, uprostred ktorej sa odohráva vlastný príbeh. Obrazy na prvý pohľad navodzujú smútok, ale zrazu z plochy obrazu zažiari slnko alebo tvár a vtiahne diváka priamo do jeho deja. Na maľbách z posledných rokov sa farby zjasňujú, kontúry sú jemnejšie. Dôležitým výrazovým prvkom sa stáva svetlo prenikajúce z hĺbky obrazu. Autorka si vytvorila vlastnú výtvarnú reč plnú symboliky. Význam väčšiny použitých symbolov je všeobecne známy alebo ľahko čitateľný. Zmysel iných ostane pred divákom utajený dovtedy, kým sa nenechá viesť autorkinou fantáziou, poetickými príbehmi a spolu s ňou hľadá ilúziu, túžbu, sen – niečo, čo tvorí súčasť jej duševného života. Jej maliarsky rukopis je žensky jemný a prepracovaný do najmenších detailov.
„Cit je dnes nemoderný, žiaľ, často naň v strese, zhone a dravosti dnešného života zabúdame. Myslím si, že ľudia, ktorí vidia a vnímajú krásu, sú lepší,“ povedala. Už aj samotné názvy jej výstav vyjadrujú túto jej filozofiu. Napríklad „Sny anjelov“, „Ticho za zrkadlom“, „Mlčme, keď prestaneme cítiť“, či „Dívame sa a nevidíme“. Svoje obrazy, okrem množstva slovenských galérií a výstavných siení, vystavovala aj v Galeri Seine-Saint_Denis, vo Francúzsku, alebo Galleri Stavnegarden Svanninge, Faaborg, Dánsko. Východiskom pre tvorbu Jany Bialovej je predovšetkým biblia. Za zdanlivo prostými, trochu nezvyčajnými námetmi a ich zobrazením sa skrýva autorkina výpoveď o živote, potrebe lásky a viery. Výpoveď, ktorej nechýba smútok, v podstate však
zostáva optimistická.
