Článok pokračuje pod video reklamou
Je na konci so silami. Váži sotva 50 kíl. Nečudo! Odtŕha si od úst, aby jej deti nehladovali. Bieda má mnoho tvárí. Snažím sa pri svojej práci kontrolovať emócie. Možno však ostať chladným pri spovedi chudáka, ktorý nemá z čoho žiť, stratil akékoľvek ilúzie o krajšej budúcnosti a radšej sám nebude jesť, aby mali deti? Rukou si pridržiava pri ústach vreckovku. Plače. Nevie, čo ďalej. Má obavy, že skončí na ulici. Desí sa tej chvíle. Tuší, že príde skoro. Dlhy na nájomnom rastú. Niet ich z čoho vyplatiť. Jolanka má 52 rokov. Od 90-teho roku je nezamestnaná. „Radšej to tam ani nenapíšte, že si už 16. rok neviem nájsť normálnu prácu. Budú si myslieť, že sa mi nechce robiť. Ale to nie je pravda. Pracovala som na verejno – prospešných prácach, na aktivačných, absolvovala rôzne kurzy, ale nemám šťastie, nájsť si normálnu prácu,“ tvrdí nešťastná žena. Osud k nej nebol milostivý. Manželstvo sa jej rozpadlo a od roku 1989 sama vychováva dve deti. Najmladšia dcérka ostala u otca. „Veľmi som chcela, aby bola pri mne. Manžel mi ju vzal a nezaujímalo ho, čo cítim. Odcudzili sme sa. Otec mojich detí ma nenechal na pokoji ani po rozvode. Kde mohol, tam o mne tvrdil, že to nemám v hlave v poriadku a potrebujem psychiatra. Keď vás život bije zo všetkých strán, nie je vám do spevu. Samozrejme, mala som depresie, nechcela sa mi žiť, ale potom som sa pozrela na deti, vstala som a šla ďalej. Upratovať, pomáhať starým ľuďom, zaskakovať na úrad, keď ktosi vypadol, len aby bolo čo do hrnca. Bola som v takmer ustavičnom strese. Najhoršie mi bolo, keď deti začali študovať na vysokej škole. Vtedy sme pocítili naozajstnú biedu. Našťastie, deti sú múdre a šikovné. Poberali štipendiá aj si občas čosi zarobili pomimo. Dcéra vyštudovala fakultu geodézie a kartografie a syn práve pracuje na diplomovke. Chodí na strojnú fakultu v Prahe. No už to nedokážem utiahnuť. Viem, že som slabá, ale veľmi potrebujem prácu. Prosím vás, pomôžte mi,“ žobroní zúfalá matka. Vyštudovala strojnícku priemyslovku. V stavebníctve je doma. No tomu sa dnes nedarí. Chcela som počastovať tých, ktorí prideľujú sociálne almužny, hanlivými slovami. Ale radšej si zahryznem do jazyka. Doba je zlá, peniaze a známosti hýbu Slovenskom. Mnohé rodiny riešia rébus, ktorý šek vyplatiť skôr. Práce je nedostatok. Nie každý má síl za ňou vycestovať. Pre ženu sediacu predo mnou ste vy, milí čitatelia, poslednou nádejou. Prosím, pomôžte.
