„Narodila som sa v Babinci, mala som ešte jednu sestru a brata, no odmalička som bola vlastne ako sirota. Otec s mamou ma nepúšťali ani sadnúť si ku stolu, stále ma odvrhovali a tak, keď som mala 7 rokov, odišla som do jedného dreveného domčeka so slamenou strechou. V ňom bývala jedna starká, ku ktorej som prišla s plačom a prosbami, či by som u nej mohla ostať bývať. Starká bola veľmi chorá, no zľutovala sa nado mnou. Opatrovala som ju, ale odmalička som sa aj starala o všetko okolo domu. Chovala som kravy, svine aj hydinu. Keď som mala 19 rokov a prišiel deň môjho sobáša, zrazu sa predo mnou objavila moja mama a vylepila mi dve facky, až sa mi hlava zatočila. V tej chvíli som myslela, že už nepôjdem ani na sobáš. Napokon sa všetko dobre skončilo a na svadbe bola aj sranda. Viezli nás na drevenom rebrináku a kočiš bol taký opitý, že sa prevrátil do snehu. V dome sme potom pri cigánskej hudbe tancovali až do rána,“ hovorí teta Pavlína. Pamätá si, ako počas druhej svetovej vojny, cez Slovenské národné povstanie, zachránili s manželom životy štyroch Židov z Izraela. „Prišli ku nám a prosili nás, či by sme ich neschovali pred Nemcami. Najskôr som veľmi nechcela, bála som sa, no potom som ich skryla na povalu. Tam som im nosila potajme stravu. V našej dedine žilo veľa komunistov a jeden z nich oznámil Nemcom, že sa v dedine ukrývajú Židia. Jedného dňa prišla celá kompánia Nemcov a mali so sebou horára z vedľajšej dediny, ktorý im robil tlmočníka. Pán Boh však vtedy dal, aby prišla veľká búrka. Nemci sa schovali do sena a tam pospali. Medzitým môj manžel odviedol Židov do jaskyne pri Drienčanoch. Chodby z nej viedli až do Maďarska. Na naše šťastie prišli ráno do dediny partizáni a Nemcov vyhnali dolu do doliny, kde ich postrieľali. To bolo naše šťastie, lebo inak by boli Nemci postrieľali všetkých nás. Keď sa vojna skončila, tak nám zachránení Židia napísali list a potom boli v Kyjatiaciach aj niekoľkokrát na návšteve. V posledných rokoch sa mi však už neozývajú, tak si myslím, že už asi zomreli,“ tvrdí Pavlína Koniarová. Odmalička verila v Pána Boha a chodila do miestneho malého kostolíka. Keď v Kyjaticiach v sedemdesiatych rokoch zomrel starý kurátor, farár ju nahovoril, aby sa stala kurátorkou práve ona. Nenechala sa dlho presviedčať a kurátorku robila skoro 30 rokov, no starý kostol bol natoľko zničený, že potreboval opraviť. „Dlho som orodovala za jeho opravu, až sa mi to napokon podarilo. Oltár a niektoré vzácne drevené časti boli dočasne uložené v Levoči a Košiciach. Služby božie sa viac ako 6 rokov odbavovali v mojom dome. Mám na to pekné spomienky. S komunistami som však zažila tiež veľa zlého. Keď prišli z pamiatkového ústavu, tak sa mi komunisti začali vyhrážať smrťou a dcéru Darinu nechceli prijať do žiadnej školy. Len preto, že som bola v našom kostole kurátorkou. Veľa ťažkých chvíľ som prežila aj vo zvonici, kde sme mali tri obrovské zvony. Roky som zvonila tak, že dve laná od dvoch zvonov som držala v obidvoch rukách a tretie som si priviazala o lakeť. Dvanásť rokov som zvonila ráno, na obed aj večer,“ hovorí teta. Dnes vraj do kostola chodia dvaja, najviac piati ľudia. Doba sa zmenila a mladí chodia radšej inde. „Berú si príklad z Ameriky, páčia sa im iba samé násilnosti a to nie je dobre. Ja sa modlím stále. Mňa Pán Boh miluje. Pomohol mi aj teraz, keď som mala porážku. Vedie ma a varuje. Cítim to a nikdy neopustím vieru,“ dodala Pavlína Koniarová.