Maľovanie dáva jeho životu zmysel. Nemá čas myslieť na pribudajúce roky, či nebodaj na chorobu. Je pre neho liekom, terapiou aj vášňou zároveň. „Nemám rád, keď mi niekto povie, že som namaľoval pekný obraz. Pekný obraz, to je len kus zamazaného plátna. Každá maľba má svoju dušu, svoj príbeh a ten, kto ho chce pochopiť, musí sa zamyslieť,“ tvrdí Tibor Pupala.
DÔCHODOK MINIE NA PLÁTNO, FARBY A ŠTETCE
Napriek svojim osemdesiatinám je lučenský maliar moderne zmýšľajúci umelec a rovnako človek. Keď nemaľuje, siahne po odbornej literatúre. Fascinujú ho zákony astronómie, kvantovej mechaniky či psychoanalýzy. „Maliarstvo má rovnako svoje zákony, ako matematika alebo fyzika. Pekne maľovať, to vie hocikto. Preto toľko úbohých diel od tzv. umelcov, ktorí sa tvária, že vedia maľovať. Každý umelec je svojim spôsobom jedinečný . Originalita sa odráža aj v jeho figurálnych kompozíciách a fantazijných príbehoch, pričom námety čerpá zo svojich snov. Prešiel viacernými štýlmi - od akvarel, cez tempery, až sa dostal k olejomaľbe, ktorej zostal verný dodnes. „Oľejomaľba mi je najbližšia, i keď musím povedať, že je finančne najnáročnejšia. Podstatnú časť dôchodku pohltia práve farby, plátno, štetce. Maľovanie, to nie je pre mňa len koníček alebo relax. Je to moja celoživotná vášeň a niet dňa, kedy by som nevzal do ruky štetec a paletu,“ tvrdí Pupala.
OBRAZY SÚ MOJE DETI
Maľuje od detstva a námety jeho diel sú rôzne. Mladosť prežil v obci Vidiná a tam ho zaujala poézia a duch vidieka. Inšpiroval ho každodenný život jednoduchých ľudí. Maľby z tohoto obdobia zobrazujú archaické zvyky, ako sú páračky či bežné práce na poli. Najvážnejším zlomom, ktorý poznačil jeho tvorbu, bola choroba. Prekonal ju ako 13 - ročný a takmer prišiel o zrak. Nasledujúce štyri roky, počas ktorých rozoznával len svetlo a tmu, sa podpísali pod jeho najpochmúrnejšie diela. Aby zdokonalil svoju techniku, zaplatil si súkromné štúdium olejomaľby u akademického maliara Júliusa Szabóa. Tvorba Tibora Pupalu bola po prvýkrát vystavená v roku 1953 a následne ohodnotená viacerými oceneniami. Jeho obrazy si dokonca našli miesto aj v súkromnej galérii v kanadskom Calgary. Na otázku, či je možné si niektoré z jeho diel kúpiť, vám odpovie: „ Všetky obrazy, ktoré som namaľoval, sú ako moje deti. Nie sú na predaj! Niektoré som daroval, napríklad obci Vidiná, ktorá mi je srdcu blízka. Nikdy som obraz nemaľoval s vidinou finančného zisku. Nie som materialista. Vzdelanie bolo u mňa vždy na najvyšších priečkach. Investovať do auta alebo do kníh a farieb, z toho som nikdy nemal hlavybôľ. Vášeň maľovať a neustále sa vzdelávať zvíťazila.“
MAĽUJE SVOJE SNY
„Modely som nemal. Maľujem svoje živé sny. Moje obrazy sú fantazijné. Majú svoj príbeh, ktorý treba vedieť správne pochopiť. Mám vo zvyku pospájať aj novonok nesúvisiace postavy, čo môže byť pre laickú verejnosť niekedy nepochopiteľné. Obraz nie je nikdy hotový. Má svoj život a niekedy stačí pripadať pár čiar a začínam mať pocit, že je dokonalý,“ zhodnotí svoje diela maliar. Vo svojich obrazoch dokáže vytvoriť neopakovateľnú atmosféru. Žiadaný efekt dosiahne používaním výrazných, sýtych farieb. Pri pohľade na niektoré diela, ako sú napríklad Milenci zo záhrobia, Vizita, Virtuálna madona sa slová autora len potvrdia.
ATELIÉR PLNÝ PRÍBEHOV
Tibor Pupala v súčasnosti žije a tvorí v lučenskom Domove dôchodcov. Sám si na vlastné náklady prerobil priestory bývalých dámskych toaliet, aby sa nikým nerušený mohol oddávať svojej veľkej životnej vášni, maľovaniu. Jeho deň sa líši od dní ostatných obyvateľov domova. Ráno vstane a prvé čo musí urobiť, je naskicovať si svoj sen, aby ho neskôr mohol zvečniť na plátne. Jeho tvorba, to sú celé dni strávené v ateliéri. Básnik by povedal, že plátno pohladká štetcom a nakoniec mu vdýchne život. Diela Tibora Pupalu sú toho živým dôkazom. Výber z jeho tvorby si v týchto dňoch môžu pozrieť všetci návštevníci a milovníci výtvarného umenia v rimavskosobotskej galérii Ganevia. Výstava bola usporiadaná pri príležitosti životného jubilea autora a potrvá do 21. februára 2006.