„Som takým diplomatom ...“

Moskve (Rusko). Absolvoval niekoľko stáží, kurzov a zahraničných pobytov v Bukurešti (1988), Bruseli (1991), Leeds (1991), Phoenix, USA (1996), Ga-Pa, Nemecko (1997, 2003). V r. 1989-92 bol v službách Federálneho ministerstva zahraničných vecí (FMZV) ČSFR v Prahe, v rámci ktorého pôsobil v r. 1991 na veľvyslanectve v Madride (Španielsko) a v r. 1992 vo Washingtone D. C. (USA). Po vzniku Slovenskej republiky (SR) sa od 1. 1. 1993 stal prvým tajomníkom veľvyslanectva SR vo Washingtone D. C. V r. 1996-99 pôsobil v rôznych funkciách na MZV SR v Bratislave. V r. 1999-2003 bol zástupcom veľvyslanca na veľvyslanectve SR v Prahe (ČR). V r. 2003-05 sa opäť vrátil na MZV SR do Bratislavy, kde bol poverený rôznymi funkciami. Od mája 2005 je mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom SR vo Varšave (Poľsko).

Pán veľvyslanec, ako sa cítite ako čerstvý štyridsiatnik?
Mám také zmiešané pocity – asi ako končiaci tridsiatnik a začínajúci päťdesiatnik. Úprimne povedané, necítim sa ešte starý na to, aby som bilancoval, čo neznamená, že sa neobzerám do minulosti (pokiaľ si ju ešte pamätám) – vlastnej, či našej spoločnej. „Z minulosti sa možno poučiť, ale nemožno v nej žiť,“ tvrdil prezident Lyndon Johnson. Súčasťou mojej minulosti je aj rodné mesto, región. Je v mojom živote prítomné spomienkou na otca, ktorý odišiel priveľmi zavčasu. Je prítomné priateľmi i spolužiakmi, s ktorými sa viac, či menej stretávam. Je prítomné spomienkou na učiteľov a profesorov, ktorých varovný prst ma občas, aj keď nie vždy úspešne, varuje pred nepremyslenými krokmi. Občas, so zriedkavou pravidelnosťou, sledujem výkony lučenského basketbalu a aspoň na diaľku prežívam jeho úspechy i pády. Poteší ma každá zmienka o Novohrade, bez ohľadu na to, či ho zviditeľňuje šoumen zo susednej viesky alebo generálny riaditeľ veľkej telekomunikačnej firmy.
Kedy, ako a prečo ste sa rozhodli stať sa diplomatickým pracovníkom?
Neviem, či som sa niekedy vážne rozhodoval o dráhe diplomata. V období mladíckeho romantizmu ma viac priťahovala predstava novinára na voľnej nohe, navštevujúceho rozličné kúty sveta. Prišlo to akosi samo. Dnes ťažko povedať, či to odhodlanie povzbudili aj zmeny, ktoré sa v časoch môjho štúdia diali v Moskve. Prekvapujúci zvrat, ktorý znamenal zmenu v živote každého z nás. Nesmelé náznaky kontrolovanej slobody v čase „perestrojky“ a zistenia, že veci sa dejú ináč, než nám vnucovala vtedajšia politická elita boli dôvodom na vážnu reflexiu. Každý z nás sa formuje v prostredí, ktoré ho obklopuje – v detstve emocionálne, charakterovo, neskôr svetonázorovo, politicky. Možno som mal šťastie, že do Černínskeho paláca, sídla FMZV, som ako čerstvý absolvent vstúpil zarovno s príchodom skvelého človeka a osobnosti – Jiřího Dienstbiera. Roky 1990-1992 boli pre začínajúceho diplomata vskutku mimoriadne, pretože sa formovala nová zahraničná politika a pre nás sa otvorila cesta do Európy. Priestor pre tento rozhovor je však príliš stiesnený, aby bolo možné dať udalosti do vyvážených súvislostí.
Vašou prvou zahraničnou misiou sa stal Madrid ...
Madrid bol len krátkym zastavením, potom prišla Univerzita v Leeds a v r. 1992 prvé dlhodobé vyslanie do Spojených štátov. Rovnako ako prvá láska, aj prvé pôsobisko zanecháva v pamäti mnohé spomienky, často zidealizované. Toto vyslanie malo dva póly. Bolo viac ako zaujímavé sledovať tvorbu svetovej politiky priamo v jej kuchyni. Na druhej strane nás vtedy naša vlastná nerozumná politika bez vízie obrala na dlhý čas od možnosti do medzinárodnej politiky zasahovať a takmer nám zavrela dvere medzi demokratické štáty sveta. Keď sa priatelia dozvedeli, že odchádzam na slovenské veľvyslanectvo do Prahy, krútili hlavami: „Prečo nejdeš niekam do sveta? Veď Praha je naša.“ Áno aj nie – už, bohužiaľ, naša nie je, ale je nám našťastie blízka. Blízkosť ľudí na oboch stranách Moravy, viac ako politické deklarácie, dokázali žičlivé reakcie fanúšikov hokejových majstrovstiev sveta ostatných rokov. Vzťahy oboch krajín sa radikálne zmenili po roku 1998. Našťastie. Veľkú úlohu v tejto zmene zohrali bezpochyby dvaja ľudia – veľvyslanec a neskôr minister obrany Jozef Stank a bývalý predseda vlády ČR Miloš Zeman. Obe významné osobnosti česko-slovenských vzťahov. Obdobie pred vstupom do Európskej únie, samotný vstup do EÚ i NATO, prvé mesiace práce v týchto inštitúciách prinášali obrovskú satisfakciu. Slovensko sa stalo partnerom, získali sme možnosti a nástroje na formovanie vecí okolo nás. Zatiaľ ich ešte nevieme využiť naplno, oproti iným členom máme stratu niekoľkých desaťročí, ale učíme sa rýchlo. Máme skvelú mladú generáciu, ktorá je okrem odbornej pripravenosti schopná komunikovať v niekoľkých jazykoch. Vyrastá v iných podmienkach. Je dynamickejšia a má, našťastie, širšie možnosti ako sme mali my. Len sa ich chopiť. Napriek tomu, že som silným zástancom európskej myšlienky, spolupráce a integrácie, rozumiem obavám, ktoré mnohí zdieľajú. Som však presvedčený, že nasledujúce roky dokážu zmysluplnosť kombinácie reforiem a európskej cesty Slovenska.
V súčasnosti ste mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Slovenska vo Varšave. Čo všetko táto vaša práca zahŕňa?
Zahŕňa takmer všetko okrem obrazu, ktorý vytvorili o diplomatoch médiá. Zaiste, niet dymu bez ohňa a bez vetra sa lístok nepohne, ale o tom inokedy. Mnohých možno sklamem, keď poviem, že drvivú väčšinu času zaberá administratíva, štúdium dokumentov, kníh, rozhovory s ľuďmi, organizáciu rozličných podujatí – od kultúrnych prezentácií po štátne návštevy. Zvyšok je možno tou romantikou opradená predstava spoločenských podujatí, koncertov, možnosti stretávania sa s významnými osobnosťami, pri hrsti šťastia možnosti prispievať k formovaniu zahranično-politickej filozofie. Má to jeden háčik – služba v zahraničí nekončí o štvrtej a nepozná víkend. Príkladom je aj ten ostatný – v piatok 27. januára 2006 si celý svet pripomína obete holocaustu. Je preto pochopiteľné, že cesta veľvyslanca vedie do Osvienčimu, kde okrem pietnej akcie rokuje s partnermi. S veľvyslancom Izraela hľadá spôsob, ako si uctiť pamiatku zavraždených v iných táboroch. Navečer presun do Zakopaného – v sobotu návšteva Spiša, rokovania s predstaviteľmi miest, regiónu o cezhraničnej spolupráci, o vzťahoch s goralmi na druhej strane hranice, o možnosti využitia turistického potenciálu. Je to nádherný región, ktorý si zaslúži podporu turistiky. Popoludní krátke stretnutie s predsedom vlády. Nedávna katastrofa v Katoviciach, v ktorej zahynulo 64 ľudí, vrátane dvoch Slovákov, radikálne mení program a namiesto Svetového pohára v skokoch na lyžiach nasleduje návšteva zraneného občana v nemocnici, v spolupráci s konzulmi získavanie informácií o nezvestných, identifikácia obetí. Zároveň sprostredkovanie kontaktov najvyšších štátnych predstaviteľov, informovanie centier pre krízové situácie. Víkend končí v nedeľu o 0:30 a začína sa nový, bežný pracovný týždeň.
Veľkostatkár Ján Zaremba v operete Poľská krv Oskara Nedbala v jednej zo svojich basových árií spieva: „Som takým diplomatom ...“ Akým diplomatom ste vy, pán veľvyslanec? Ako sa sám hodnotíte?
Nuž, na túto otázku neviem odpovedať. Ponechávam to na všetkých ľudí, ktorí sa s mojou prácou stretávajú. Prvým a najmenej objektívnym hodnotiteľom sú vždy rodičia – vďaka nim môžem robiť to, čo robím. Patrí im poďakovanie – obom. Rovnako, ako manželke, ktorá je doma prvou dámou a v práci prvým kritikom. Povolanie diplomata je zaujímavé, tajuplné, ale je hlavne o zodpovednosti. V každej chvíli, pri každej príležitosti – stále sa niečo deje a stále sa niekto díva. A plány? „Je chybou hľadieť priďaleko do budúcnosti. Na reťazi osudu viete uchopiť len nasledujúce ohnivko,“ povedal Winston Churchill. Mám tri skvelé deti. Je preto pochopiteľné, že ich budúcnosť je pre mňa veľkou výzvou – rovnakou ako je pre nich asi moja zriedkavá prítomnosť.