O chorobe, ktorá to zrejme všetko spôsobila, nemala pritom najmenšieho tušenia. Chodila do práce. Porodila Patrika a pred necelými piatimi rokmi druhého syna. Po materskej dovolenke sa chystala znovu vrátiť do roboty. Pri bežnej vstupnej prehliadke sa však zistilo, že má celiakiu, ktorá sa napokon rozvinula do takého štádia, že ju mohla zachrániť len transplantácia pečene.
ZLODEJ NÁDEJE
Manželia Markusovci sú železničiari. Adriana začínala ako sprievodkyňa, neskôr sa stala vedúcou osobných vlakov na trase Zvolen - Červená Skala. Správa o jej vážnom stave nezostala u kolegov bez odozvy. Urobili finančnú zbierku. Napriek tomu, že peniaze z kasičky niekto vykradol, znovu dali dohromady sumu, ktorá mala aspoň čiastočne pokryť náklady na náročnú operáciu. Rodina písala listy a žiadala o finančnú pomoc prostredníctvom médií. Adrianina mama bola pripravená darovať dcére štep z vlastnej pečene. Nič z toho sa však neuskutočnilo. Transplantáciu vylúčila ďalšia diagnóza chorého orgánu. Rakovina. Jediné, čomu sa mohla Adriana podrobiť, bola rádioterapia.
Markusovci bývajú v služobnom byte. S kúrením a ostatnými nákladmi ich stojí mesačne osemtisíc korún. Peter je vedúci posunu na stanici v Podbrezovej. Okrem toho si chodí privyrábať, pretože z toho, čo im ostane z jedného desaťtisícového platu, by nevyžil ani pustovník. Mama, Petrova svokra, sa stará o chorú dcéru a o domácnosť. Kvôli nim nechala prácu. Adriana je na bezlepkovej diéte. Chlieb a rožky pečú doma. Kupujú špeciálnu múku a bezlepkové cestoviny. Doteraz sa nevie, čo u nej spustilo chronické črevné ochorenie, ktoré sa objavuje u detí s genetickou predispozíciou. V ich rodine nikto celiakiu nemal.
SÚ NA TO DVAJA
„Nemôžem sa položiť. Mám deti,“ hovorí Adriana. Pije rôzne čaje. Snaží sa jesť, aby jej neubúdali sily. Keď náplaste končia dobu účinnosti, trpí, ale „ešte stále to nie je morfium“. Zaspáva od únavy, budí sa zaliata potom. Ak nevládze urobiť krok, odovzdane sa necháva nosiť v Petrovom náručí. Ani sekundu by neváhala podstúpiť akúkoľvek liečbu. Na vlastnú päsť, bez ohľadu na to, čo kto hovorí. Nikto, ani lekár, čo má na všetko racionálnu odpoveď, by na jej mieste nekonal inak. Človek predsa nežije len sám pre seba. „To sa nedá vyjadriť slovami,“ hovorí Peter o láske k svojej žene. Teda jediné, prečo sa ešte neuchádzali o hospitalizáciu v Národnom onkologickom centre, je finančná situácia rodiny.
Keby istý sľub o 150-tisícovej pomoci na transplantáciu nebol zostal vo verbálnej rovine, mohla tam už byť. Odkedy sa však sprostredkovateľskému mecenášovi údajne nepodarilo zohnať toho, čo mal peniaze poskytnúť, viac sa o Adrianu nezaujímal.
„Nie som typ veriacej, čo chodí do kostola. Ale sú chvíle, keď sa pýtam, prečo a obraciam sa tam hore,“ naznačuje s úprimnosťou mladá 31-ročná žena s amuletom Matky Božej na krku. „Raz, keď som ležala v nemocnici, mala som zvláštny sen. Niekto ma budil, aby som išla z postele. Neviem prečo, či som mu zavadzala alebo obsadila tú posteľ, jednoducho, sedel vedľa na stoličke a silou mocou ma tlačil preč. Tvár som nevidela, ale bol to ženský hlas.“
Možno aj to bola výzva. Lekári sú v prognózach opatrní. Konštatujú: Stav sa nemení. Koľko je v tom nádeje? „Nepoddávam sa. Využijem všetky spôsoby liečby, aké mi budú umožnené. Všetky, všetky… Bolesti sa nebojím, zvykla som si na ňu.“