ch vstup do manželstva bol akýmsi behom cez prekážky.
ZA PRÁCOU NA SLOVENSKO
„Vždy ma to ťahalo na Slovensko. Moji predkovia tu žili už pred dvesto rokmi. Dokonca mám slovenskú národnosť. Po ukončení štúdia a vojenčiny som sa rozhodol odísť pracovať do bývalého Československa. Neskôr som sa tu chcel usadiť. Aby som mohol z Rumunska za Ceaucescovej vlády vycestovať, potreboval som predložiť pochvalu od bývalého zamestnávateľa a tiež od miestneho úradu. Až potom mi dovolili odísť, aj to len na 2 týždne. Povedal som im, že idem na návštevu k rodine do Kolína. Keby som vyšiel s pravdou von, víz by som sa nikdy nedočkal. Peniaze mi tiež vyrátali a zamenili presne na dva týždne,“spomína Ján na začiatok svojej prvej cesty do Čiech. Tam si však prácu nenašiel. Dopočul sa, že vo Zvolene je jej dosť. Zamestnal sa v tunajšom nemenovanom podniku. Z toho, že sa má vrátiť späť do Rumunska, si ťažkú hlavu nerobil. Aj ostatní jeho krajania tu pracovali načierno.
RÝCHLY NÁVRAT DOMOV
Vo Zvolene sa zoznámil aj so svojou terajšou manželkou Evkou. „Zamestnávateľ nás poslal pracovať do Katarínskej Huty. Stavala sa administratívna budova terajších sklární. Pacoval som na vežovom žeriave. Evka v potravinách. Hneď, ako som ju zbadal, padla mi do oka,“ spomína Ján. A čo na to Evka? „Všimla som si ho a zaujal ma. Ale nápadníkov som mala veľa. Nepomýšľala som na svadbu. Po tom som s ním zašla do kina. Bolo len také oťukávanie.“ Potom však prišlo to, čo sa Jánovi neprisnilo ani v najhoršom sne. Musel sa rýcho zbaliť a vrátiť do Rumunska. Zamestnávateľ už nechcel mať na stavbe Rumunov. „Bolo mi do plaču pri pomyslení na to, že sa už nikdy nemusím vrátiť. V Budapešti sme mali zastávku. Využil som to a rýchlo som poslal Evke pohľadnicu. Tá netušila, kam som sa podel. Odišiel som bez rozlúčky a vysvetlenia. Hneď po príchode domov som jej písal list s vysvetlením,“ spomína Ján.
SOBÁŠNE PERIPETIE
Ani Evke nebolo do spevu. Ján jej prirástol k srdcu. Keď dostal od neho druhý list, musela sa rozhodnúť. Ak ho chcela vidieť, bola potrebná svadba. „Priateľ sa oženil so Slovenkou a dostal vysťahovalecké víza. Chcel som sa aj ja o to pokúsiť. Nezávidím Evke, čo všetko musela podstúpiť. Kopa dokladov a potvrdení. Trvalo to štyri mesiace, kým všetko zariadila.“ Ján sa s láskou pozrie na svoju žienku. „Rozhodla som sa vycestovať do Rumunska. Čo som sa však napočúvala! Ľudia mali predsudky. Rumun bol pre nich čierny. Odhovárali ma. No ja som neustúpila. Mamka ma pochopila. Rozhodla sa ísť spolu so mnou. Odcestovali sme z Lučenca nočným rýchlikom. Predtým som poslala Jankovi telegram, aby ma v Oradei čakal. Pošta v Rumunsku, to bol tiež problém. Telegram sa niekde stratil. Odišli do cudzieho sveta a nikto pre nás neprišiel. Noc sme prečkali na stanici. Neviem, či sa stal zázrak, alebo zasiahla vyššia moc. Stretla som sa so Slovákmi a dokonca to boli Jankovi vzdialení príbuzní. Kus cesty sme cestovali s nimi, zvyšok sme šli po vlastných. V Gemerčičke, odkiaľ manžel pochádza, už ani nedúfali, že prídeme. Uvítanie bolo pekné. Ľudia v Rumunsku sú jednoduchí, skromní, ale dobrosrdeční. Sobáš sa ale nekonal. Všetky doklady bolo treba odoslať do Bukurešti na schválenie. Janko ma pripravil na to, že v Rumunsku sa všetko vybavuje dlho. Ja som s mamičkou odcestovala späť domov a Janko doma čakal na odpoveď. Kým prišiel vytúžený list z Bukurešti, ubehlo osem mesiacov. Celý ten čas sme si písali.“
SPLNENÝ SEN
„V nedeľu som chodil do kostola. Poštár tam rozdával poštu. Keď prišla z Bukurešti kladná odpoveď, hneď som písal Evke, aby pricestovala. Prišla aj s mamičkou. Civilný sobáš, to bola pre nás len dôležitá formalita. Len my dvaja, sobášiaci a tlmočník. Bez svedkov a bez rodičov. Potreboval som rýchlo získať vysťahovalecký pas. Ani to nebolo jednoduché. Doklad o civilnom sobáši som musel poslať opäť do Bukurešti. Evka opäť odcestovala a ja som čakal. Trvalo dva mesiace, kým zelená knižôčka došla. Znovu bolo treba utekať do Bukurešti pre potrebné povolenia. Až potom sa kolotoč konečne skončil. Už nám ostalo len vystrojiť svadbu ako sa patrí. Pre cirkevný sobáš sme sa rozhodli v Rumunsku.“ Pani Evke sa pri spomienkach na pravú rumunskú svadbu tisnú slzy do očí. Sú to slzy dojatia a šťastia. Svadba trvala tri dni. Takmer dvesto svadobčanov prialo mladým len to najlepšie. O svojej láske nepochybovali. Dve dcérky, ktoré študujú na vysokých školách sú ich pýchou. Spoločných 23 rokov je posiatych radosťami a starosťami, ktoré život priniesol. „Svoju lásku si nemusíme dokazovať na Valentína nejak mimoriadne. My si ju preukazujeme denne. Osud chcel, aby sme boli spolu a my sme mu za to vďační. Čo malo byť, stalo sa,“ dodajú Evka s Jankom a nežne sa pobozkajú.
