ako ženy. Už nás je len hŕstka chlapov aj duší. Dedina sa vyľudňuje. Nečudo! Niet tu pracovných príležitostí. Družstvo, ktoré zamestnávalo celé rodiny, skrachovalo. No tí, čo sme tu ostali, sme vo forme. U nás ešte aj 80-ročná gazdiná podojí kravu a zamúti masla,“ pokúsi sa prejsť na veselšiu nôtu tunajší starosta Jaroslav Benda. V obci žije 70 ľudí. Mladých spočítate takmer na prstoch jednej ruky. „Voľakedy tu bolo veselšie. Aj zábavy sme mali, mladí sa schádzali po večeroch, aj páračiek sme si užili. No moji rovesníci sú už roztrúsení po celom svete. Čo by tu aj robili. Už je tu mŕtvo a prácu si v našom okrese ťažko nájdete. Ak aj áno, ledva zarobíte na slanú vodu,“ tvrdí 25-ročná Erika Valaskaiová. V rámci aktivačných prác pomáha na obecnom úrade. „Máš pravdu, dieťa moje. Dakedy bol v Babinci inakší život. Dievky sa v nedeľu vyparádili a prechádzali sa po dedine ako pávice. Jáj, dobre sa nám tu žilo,“ pritakáva jej Margita Hudecová. Má 80 rokov. Je to žena krv a mlieko. Mocná, energická, nezľakne sa ťažkej roboty. V typickom dedinskom domčeku žije so svojou 42-ročnou dcérkou. Aj ona patrí medzi tie ženy, ktoré hospodárstvo zatiaľ nezavesili na klinec. Chová kravičku, aj pri zabíjačke pomôže. „Hoci je naša dedinka Pánu Bohu za chrbtom a líšky v nej dávajú dobrú noc, po širokom okolí nás preslávili práve naše zabíjačkové špeciality – gemerské guľky a húriky. Varili ich už naše mamy, ale aj staré mamy a varíme ich aj my. Na guľky potrebujeme zemiaky. Do dreveného korýtka dáme pokrájané škvarky, klobásku, cesnak, korenie, vajce, hladkú múku a porajbané zemiaky. Zmiešame to všetko dokopy a narobíme guľky, také veľké, aby sa zmestili do dlane. Varíme ich vo vriacej vode, podávame s opraženou cibuľkou. Také sú chutné, že si prsty oblížete. No a naše mamky vodu, v ktorej sa vyvarili, používali na škrobenie perín,“ pochváli sa starká a priloží polienko do murovanej pece. Húrik z takejto pece vraj chutí najlepšie. „Robili sme ho na zabíjačky. Prerastané mäso pokrájame na dlhšie pásy, premiešame ho s lúpaným prosom, ochutíme cesnakom, soľou, korením, štipľavou aj sladkou paprikou, rascou, zmes premiešame a naštopeme do hrubého čreva. Varíme jeden a pol hodiny. Húriky sú dobré aj údené. Dávali sme ich do kapusty aj kysklej polievky. Mňam, aj mojej dcére vždy chutili,“ tvrdí gazdinka. Hoci ručičky hodín ukazujú takmer sedem hodín, večer je ochotná nám „aspoň“ guľky navariť hneď a zaraz. „Teta Margita je veľmi dobrá duša. Tvaroh rozdáva po celej dedine. Ani vás nenechá odísť s prázdnymi rukami,“ nešetrí slovami chvály na našu hostiteľku Erika. Zrazu si uvedomujeme, akou škodou by bolo, keby takéto malé dedinky na Slovensku vymreli. Nielen pre neopakovateľnú pohostinnosť tunajších ľudí, ale pre neopakovateľné zvyky, nárečia či miestne špeciality. Po každom z nás by malo na tomto svete ostať niečo trvalé. Po starkej Margitke ostanú vďaka našim novinám aj spomínané recepty.
