Svojimi humornými príbehmi dokáže ešte kdekoho rozveseliť. Najradšej si zaspomína na časy, keď hrával v ochotníckom divadle v Českom Brezove. Nemal ani dvadsať rokov, keď mu učaroval divadelný svet. Hral v komédiách aj drámach. Bolo ich toľko, že na všetky si už nedokáže spomenúť. Svoju poslednú divadelnú hru, Čaj u pána senátora, odohral už viac ako sedemdesiatročný. Za najhoršie obdobie svojho života považuje časy, keď v krajine zúrila druhá svetová vojna. „Dvakrát celej našej rodine visel život na vlásku. Skoro nás postrieľali. Pamätám si, ako som stál pri dverách oproti oknu a odrazu sa sklenené tabule rozleteli na tisíc kúskov. Guľky sa zavŕtali do steny. Ešte šťastie, že aj medzi Nemcami sa našli dobrí ľudia. Mali sme z pekla šťastie, lebo sme aj my na jedného takého natrafili. Ušetril naše životy, dokonca nám pomohol. Počas celého frontu som sa skrýval. Nenarukoval som preto, lebo som mal zlomenú nohu. Bál som sa, že ma odvedú,“ spomína na vojnové časy najstarší obyvateľ Českého Brezova. Celý jeho život je poznačený tvrdou prácou. Keď chcel niečo mať, musel si to zaslúžiť. Oženil sa keď mal tridsať rokov. Manželku však prežil o niekoľko desaťročí. „Zomrela, keď mala šesťdesiattri rokov. Je to už dávno. Teraz sa tu musím trápiť sám. Ale pomáha mi syn Paľko, ktorý tento rok oslávi 68. narodeniny.“ Tak, ako život každého dedinského chlapca, aj jeho bol spojený s prácou na gazdovstve a v družstve. V päťdesiatych rokoch som bol predsedom Jednotného roľníckeho družstva v Českom Brezove. Keď som s predsedovaním skončil, odišiel som robiť baču na salaš. Mal som na starosti 440 oviec. To vám poviem, bolo s tým roboty. Našťastie taká pliaga ako sú vlky a medvede vtedy nebola. To len dnes občas počuť, že sa nejaký macko zatúlal aj do Poltárice.“ Keď mu syn pripomenie jeho cesty do Moskvy či Odesy, razom obživne. „To som bol na zájazdoch ako vzorný pracovník družstva. Voľakedy ľudia necestovali tak často ako dnes. Veľmi som si to vážil, že som mohol vidieť iný svet“, dodá Pavel. O tom, že sa roboty nebál, svedčí aj dom, v ktorom dnes žije so synom a nevestou. Sám ho postavil. Dnes už ruky nie sú také mocné ako kedysi a zdravie tiež prestáva poslúchať. „Zima je planým obdobím. Bojím sa vyjsť aj pred dom. Nohy mám plané. Ešte by som sa dolámal. Keby ma netrápili ľadviny, tak by som bol ešte mládenec“, zažartuje Pavel. Už sa nevie dočkať jarného slniečka. Teší sa, ako si posedí na lavičke na dvore. Ešte donedávna neposedával len tak nečinne. Plietol brezové metly, dokonca vyrábal oje. Tajný recept na dlhovekosť nemá. „Ja len tak poviem. Mám tuhý korienok. Mama aj stará mama dlho žili. Nefajčil som, vypil som si len sviatočne a robote som sa nevyhýbal. Strava bola tiež taká gazdovská. Kapusta, zemiačky, slaninka, k tomu domáce mlieko. Po doktoroch som nikdy nechodil“, šibalsky sa usmeje Pavel a dodá, že aj teraz si najradšej pochutí na sudovej kapuste a číre s bryndzou. Dnes sú jeho spoločníkom noviny. Oči mu dobre slúžia. Nepotrebuje okuliare. Na oslavu svojho krásneho životného jubilea sa teší. V kruhu svojich najbližších si zaspomína na všetko pekné, čo život dal.
Autor: - mb -
