dvoma rokmi ju neriešiteľná životná situácia priviedla do stavu, kedy pomýšľala na samovraždu. So svojimi piatimi deťmi sa ocitla na ulici.
ALKOHOL JE ZLÝ RADCA
Šárka, spolu so svojim druhom a malým synčekom, chcela nájsť svoje šťastie v Bratislave. Prisťahovalci z Domažlíc spočiatku žili skromne v podnájme. Neskôr, keď sa ušetrila nejaká tá korunka, kúpil Šárkin druh byt. „Nemala som nič proti tomu, že byt bude len jeho vlastníctvom. Peniaze, za ktoré sa kúpil, boli jeho. Ani vo sne by ma nenapadlo, že onedlho stratím strechu nad hlavou,“ začína svoje rozprávanie Šárka. Metla ľudstva, alkohol, spravila svoje aj v tejto rodine. Šárkin druh sa zo dňa na deň menil. Prišiel o zamestnanie a všetku zlosť si vybíjal doma. Spoza dverí sa neraz ozývali nadávky a plač. „Onedlho sa rozhodol byt predať. Ja som musela len ticho súhlasiť. Kúpil menší dom pri Štúrove. Tu som spoznala, čo sú to vínne pivničky po domoch. Všade vás pozvú, nalejú za pohárik. Môj druh, ktorého meno už radšej ani nevyslovujem, sa stihol za deň aj trikrát opiť. Podľa toho to vyzeralo aj doma. Bitky a ponižovanie boli na dennom poriadku. Nič na tom nezmenil ani fakt, že pribudli ďalšie dve deti,“nedopovie, pretože slzy sa jej tisnú z očí. Otázka, prečo ďalšie deti, mi pripadá prinajmenšom nevhodná. Viem, že odpoveď na ňu by v tejto chvíli bola ťažká.
Z JEDNÉHO MESTA DO DRUHÉHO
Dom sa zanedlho predal. Časť peňazí pretiekla dolu krkom a z toho mála, čo zostalo, kúpili byt v Detve. Okrem ďalšieho prírastku pribudli aj problémy. „Vždy som dúfala, že bude dobre. Keď nepil, dalo sa s ním vyjsť. Alkohol z neho robil zviera. Bála som sa, aby neublížil deťom. Radšej som ich utišovala, nech tíško ležia v postieľke a nedajú tak otcovi zámienku, aby sa do nich staral,“ rozpráva Šárka. Ďalšie sťahovanie prišlo ako blesk z jasného neba. „Nič som netušila a odrazu prišiel kupec. Byt sa predal a my sme cetovali do Veľkého Krtíša. Dvojizbový byt bol pre šiestich pritesný. Zakrátko sa narodila najmladšia dcérka. Dnes má štyri rôčky a na svojho otca tie najhoršie spomienky. To, čo videla, jej z hlavičky nevymažem. Otec je pre ňu len zlý ujo, ktorý bil mamu“, rozpráva cez slzy Šárka. Na obdobie, keď boli v predsieni vždy prichystané igelitky s nutnými potrebami, nerada spomína. „Neraz som musela v noci utekať z bytu. Deti poobliekané len tak v pyžamkách. Nemal mi kto pomôcť, kamarátky som nemala. Stalo sa, že sme s deťmi prespali pod holým nebom, utiahnutí pred zrakom ostatných,“ dodáva Šárka.
POMOC PRIŠLA V PRAVEJ CHVÍLI
Pred dvoma rokmi sa druh Šárky ocitol za mrežami. Byt, ktorý nebol celkom odkúpený, mesto odpredalo. Šárka s deťmi sa ocitla na ulici. „Nevedela som, ako ďalej. Pomýšľala som na samovraždu. Vtedy som si spomenula na pána Berkyho z komunitného centra menšín. Býval v susedstve. Počula som niečo o tom, že pomáha bezdomovcom a ľuďom v núdzi. Obrátila som sa na neho. Dnes viem, že jeho pomoc ma zachránila. Zo dňa na deň mi našiel ubytovanie. V rámci aktivačných prác ma zamestnal v komunitnom centre. Po dlhých rokoch viem, aké je to spokojne zaspávať. Mladšie deti sú šikovné, chodia do školy, robia mi radosť. Starší syn má už dvadsať rokov, ale za prácu je na krtíšsku bieda. Pomáham mu, ako viem,“ rozhovorí sa Šárka o terajšom živote. Prednedávnom sa však dozvedela, že jej druh opustil väzenské brány. Opäť prichádzajú obavy a strach, čo sa môže stať zajtra alebo pozajtra.