V r. 1978-90 bol samostatným technikom na veľmi nízke teploty v Ústave experimentálnej fyziky SAV v Košiciach. V r. 1991-93 absolvoval dvojročné doplnkové štúdium na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave v triede prof. Juraja Bartusza. V r. 1994-99 pôsobil ako zvukár v Bábkovom divadle v Košiciach. Od r. 1999 pracuje až doteraz ako kníhkupec v Kníhkupectve ART-FORUM v Košiciach. Žije a tvorí v Košiciach.
Pán Jurín, pri okrúhlych jubileách sa človek obyčajne obzrie späť, hodnotí to, čo dosiahol, prežil a ako prežil a zároveň si vytyčuje ďalšie ciele do budúcnosti ...
Môj život bol ako metamorfóza – život premien, zmeny v povolaní, zmeny v súkromí – a toto všetko sa odzrkadlilo v mojej tvorbe. Tvorivosť sa stala práve tým cieľom, na ktorý sa pýtate. Bola mojou hybnou pákou, naplnením alebo vyplnením určitého pocitu z nedostatku estetiky a etiky, ktorý veľmi citlivo vnímam. Tento nedostatok je sústavne prítomný okolo nás. Preto sa snažím byť vnímavým a dívam sa okolo seba – vidím tváre ľudí, ich siluety, dokonca aj ich farby. Vidím portréty, ktoré sa oplatí znázorniť na plátne. Dodnes vidím budúcnosť práve vo vnímaní týchto tvárí.
Ako a kedy ste sa dostali do víru výtvarného umenia?
Moje začiatky boli veľmi rozpačité. Vyštudoval som SPŠ elektrotechnickú v Košiciach a po jej ukončení som nastúpil na Elektrotechnickú fakultu VŠT, z ktorej som po ukončení štyroch semestrov odišiel. Bola to doba, kedy boli mnohí ľudia prenasledovaní len preto, že slobodne vyjadrili svoj názor, že ich myšlienky sa priečili systému, ktorý si takisto niekto vymyslel. Vtedy som na to doplatil aj ja. Bol som slobodným človekom a mal som vlastný názor. Spoznal som ľudí, ktorí na tom boli podobne. Takže moje začiatky tvorivej práce boli úzko späté s filozofiou a literatúrou, nepochybne s hudbou a výtvarným umením, v ktorom sme sa orientovali. A tak sme organizovali výstavy alternatívnej umeleckej tvorby na súkromných bytoch, ktorá bola nezávislá od vtedajšieho systému. Boli s tým však problémy ... Po roku 1989 som si už mohol podať prihlášku na VŠVU v Bratislave do ateliéru slobodnej kreativity pod vedením profesora Juraja Bartusza. Vtedy sa mi otvorili nové možnosti, výsledkom ktorých boli moje prezentácie na mnohých výstavách.
Čo je dominantné vo vašej tvorbe? Akými technikami prevažne pracujete?
Myslím si, že štýl, ktorým pracujem a o ktorý sa veľmi intenzívne zaujímam, je ako život, ako záblesky, momentky, hmlisté obrysy. Život je vlastne veľmi silno pulzujúci fenomén a má svoju expresivitu, výraznosť. Ja som si v tomto pulze našiel vlastný spôsob vyjadrovania vnímanej skutočnosti. Každý obraz je pre mňa určitá osobnosť. Maľujem ich prstami, štetce nepoužívam. Stačí mi sada olejových farieb a dobre napnuté plátno. Z techník sa venujem olejomaľbe a sochárstvu.
Pristavme sa teraz pri vašej výstavníckej činnosti.
Ako som už spomínal, za predošlej éry boli moje diela vystavované v súkromných priestoroch. Po r. 1989 som začal vystavovať verejne, boli to najmä M-KLUB a Východoslovenská galéria v Košiciach, Umelecká beseda v Bratislave, nasledovali prezentácie v Trebišove, Nových Zámkoch, Ostrave a i. Prvou mojou najúspešnejšou výstavou, ktorá mi utkvela v pamäti, bola výstava v Galérii Würthle vo Viedni v r. 1990. Bola mojím osobným aj finančným úspechom. Prvú samostatnú výstavu pod názvom „Anonymné portréty“ som mal v r. 1997 v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach. Jednou z posledných výstav bola kolektívna výstava: Jozef Amrich – Ondrej Jurín – Peter Lipkovič – Zbyněk Prokop v r. 2003 tiež v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach.
O čom sa vám najčastejšie sníva?
V súčasnosti som zaneprázdnený svojím zamestnaním, ktoré mi zaberie veľa času. Ale vždy, keď sa nájde nejaká chvíľka voľna a sú k tomu optimálne podmienky, venujem sa svojmu plátnu. Výstavy ako také nezávisia len odo mňa, i keď vystavujem rád. Budúcnosť a sny sú ako pavučina, človek nikdy nevie, čo od nich môže očakávať, ale aj tak sú krásou.
Autor: František M i h á l y