„O našej dedine sa v širokom okolí hovorilo ako o košíkárskej, pretože práci s drevom sa venovali takmer v každom dome. Ešte na povale máme odložený aj kolovrátok, na ktorom kedysi priadla moja manželka. Výroba košíkov nás vlastne živila a môj starý otec ich chodil predávať na dolnú zem do bývalej Juhoslávie. Keďže v zime vonku roboty nebolo, tak sme sa venovali iným prácam, najmä pleteniu košíkov,“ spomína majster košíkár. U Melichovcov sú pletené košíky samozrejmosťou. Ján ich upletie a potom podaruje, alebo predá. Nielen v Striežovciach, ale aj v širokom okolí majú v každej rodine aspoň jeden jeho výrobok. „Aj keď mám už svoje roky, upletiem každú zimu okolo tridsať košíkov. Keď som pracoval, robil som ich menej. Nebolo toľko času. Košíky som vtedy plietol len sem tam, cez voľný čas, ak ich niekto potreboval. Aj teraz neraz prídu známi. A koľko som ich už porozdával,“ povzdychne si Ján. Okrem košíkov už vyrobil aj kolísku, ale aj misky do kuchyne. Bez nožíka, klieští a prútikov rozložených po kuchyni, si už svoj život nevie ani predstaviť. „Čo iné mám robiť cez zimu? Aspoň mi prejde čas. Počúvam rádio a pri peci nielen pletiem, ale sa aj zohrejem. Vonku si všetko pripravím, zostrihnem konce prútikov a potom už všetko robím vnútri.“ Mohol by pracovať aj v predsieni, ale pani Melichová jednoznačne zamietla, aby trávil hodiny v chladnej miestnosti. „Neraz pletie aj jazykom, ale manžela od lásky k prútikom už nikdy neodnaučím, tak som mu prepustila časť svojho kuchynského kráľovstva,“ tvrdí pani Melichová. Majster košikár prezradil svoj návod na zhotovenie prúteného diela. Dobrý košík vraj musí vydržať najmenej tridsať rokov. „Preto je dôležitý výber správnych konárov z lieskového dreva. Okrem toho používam aj dubové a hrabové drevo. Najvhodnejšia na vyrezávanie prútikov je zima. Keď sa zbierajú v lete, skoro vysychajú a potom sa s nimi ťažko pracuje. Keď si nazbieram prútiky, triedim ich podľa hrúbky. Vysúšam ich v poriadne rozkúrenej peci a potom mi to už ide ako po masle,“ povedal J. Melich st. Človek, ktorý pozoruje jeho prácu, zostane stáť v nemom úžase nad tým, ako obratne a rýchlo pracujú jeho prsty. Striežovský košikár remeslo preniesol aj na dvoch synov. Chodili s ním na prútiky a zaúčali sa podobne, ako kedysi on u starého otca. „Aby košíky neskôr nepopraskali, mali by sa skladovať na suchom mieste. Ničím ich nenatieram, ale môžu sa aj nalakovať. Košíky nevyrábam preto, aby som na nich zarobil ťažké peniaze. Baví ma to, lebo môžem nimi urobiť radosť iným,“ dodal Ján Melich.