Ich šesťročný syn je ťažko chorý diabetik. Inzulín potrebuje štyrikrát denne. O dvanástej mu ho chodí do školy pichať otec. Jeho matka nevládze. Je na invalidnom dôchodku a trpí závratmi hlavy. „Synova choroba mi sťažuje nájsť si zamestnanie. Pracovných príležitostí v našom okrese je málo. Šiel by som aj do zahraničia, ale kto by pichol chlapcovi v škole inzulín?“ hovorí Ján Fodor. Cukrovku u jeho syna zistili, keď mal tri roky. „Náš synček oslavoval narodeniny a stále si nosil v rúčke malinovku. Na obed začal byť malátny, stále sa usmieval, neodpovedal nám na naše otázky. Na druhý deň sme šli k lekárovi. Namerali mu tak vysokú hladinu cukru v krvi, že mohol upadnúť do diabetickej kómy,“ hovorí Judita Fodorová. Odvtedy nastali v ch rodine krušné časy. Chlapec si vyžaduje špeciálnu starostlivosť. To zaťažuje rodinu psychicky aj finančne. „Často býva veľmi nervózny a podráždený. So sestrou ho nemôžeme nechať ani na chvíľu samých. Vie ju tak rozčúliť, že sa celá trasie. Má len 13 rokov a už má šedivé vlasy,“ objasňuje pomery v rodine Judita. „Som smutná, kvôli bratovi. Viem, že je chorý a rodičia sa pre neho veľmi trápia. Býva často podráždený. Nedávno som v škole za peknú kresbu vyhrala farbičky. Niekde mi ich skryl a nechcel mi ich dať. Keď mu ich chceli rodičia zobrať, začal byť agresívny. Mám ho veľmi rada, ale niekedy si myslím, že už to nevydržím. Žijeme v malom dvojizbovom byte, nemám sa kam utiahnuť. Najradšej som medzi kamarátkami. Doma mi chýba súkromie a pokoj,“ tvrdí Danielova sestra. Pre napäté vzťahy v rodine už musela niekoľkokrát vyhľadať odbornú pomoc. V zdravotnom zázname má žiačka základnej školy okrem iného poznačené, že sú u nej v popredí neurotické prejavy. Nečudo, v rodine chýbajú peniaze, pokoj aj vidina na lepšiu budúcnosť. Podľa lekárov by sa stav Daniela zlepšil,keby sa rodina presťahovala do rodinného domu. No aj keby Fodorovci predali byt, na kúpu domu to nestačí. Ak by sa našiel niekto, kto by im dokázal pomôcť, adresu máme v redakcii.
