školské podujatia. Hrával na dedinských oslavách a silvestrovských zábavách. Sníval svoje chlapčenské sny o muzikantskej kariére. Krutý verdikt lekárov ich však zrútil ako domček z karát. Zákerná choroba zmenila život celej Tomášovej rodiny. Devätnásť mesiacov sa na svet pozerá spoza okien onkologického oddelenia pre staršie deti v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Banskej Bystrici.
DIAGNÓZA: HODGKINOV LYMFÓM
Jozef a Valika Oláhovci sa dodnes pýtajú, prečo sa s nimi osud tak kruto zahral. Bolesť, ktorú nosia v srdci, nedokážu ani vypovedať. To, čo bude zajtra, o mesiac, o rok, môžu iba hádať. Vedia, že musia byť silní. Nielen kvôli sebe, ale najmä kvôli svojmu pätnásťročnému synovi. Správa o tom, že Tomáško je vážne chorý, ich zastihla nepripravených. Malátnosť, nechutenstvo do jedla a nápadnú bledosť pripisovali lekári zo začiatku žltačke. Následné výsledky sonografického vyšetrenia neveštili nič dobré. Výpotky okolo srdca a pľúc boli zlým znamením. Histológia obavy rodičov iba potvrdila. Diagnóza znela Hodgkinov syndróm, ľudovo povedané, rakovina lymfatického systému. „Ten, kto sa s takým niečím nestretol, nedokáže pochopiť bolesť, akú rodič prežíva, keď jeho dieťa zápasí so zákernou chorobou. Odrazu stratilo všetko význam. Problémy, ktoré sme riešili, sa stali malichernými. Rozhodnutie zostať so synom počas liečby v nemocnici, padlo okamžite. Dal som výpoveď v zamestnaní a spolu s manželkou sme odišli za synom do nemocnice,“ začína svoje rozprávanie Jozef. Pani Valika je nezamestnaná a peniaze, ktoré Jozef zarobil, rodine veľmi chýbajú. Keby sa však mali rozhodovať ešte raz, konali by rovnako. „Nič na svete nie je pre nás dôležitejšie ako zdravie nášho syna. Teraz nás potrebuje najviac. Snažíme sa mu dodať síl. Pozitívne ho naladiť, aby sa dokázal s chorobou popasovať. Nič pred ním netajíme. Je dosť veľký na to, aby pochopil, s akou diagnózou ležia pacienti na onkologickom oddelení. Prednedávnom sa musel zmieriť so smrťou svojho kamaráta, s ktorým sa spoznal v nemocnici. Robili si plány, že raz sa spolu stretnú ako vyliečení. Bohužiaľ, už nikdy sa tak nestane. Tomáškov kamarát boj so zákernou chorobu prehral,“ hovorí so slzami v očiach nešťastný otec.
TOMÁŠ SA CHCE VZDELÁVAŤ
Jozef je so svojím synom dvadsaťštyri hodín denne. Zaspáva na lôžku, umiestnenom vedľa Tomášovho. Pani Valika k nim dennodenne prichádza z nemocničnej ubytovne ráno o ôsmej a odchádza o desiatej večer, keď Tomáš zaspí. Počas dlhých večerov sa so synom rozprávajú ako najlepší kamaráti. Plánujú budúcnosť, ale takú, v ktorej choroba nebude mať miesto. „Vždy som sa vyhýbal rozhovorom na tému rakovina. Nechcel som počúvať smutné osudy ľudí. Teraz, keď sa táto choroba stala súčasťou nášho života, hovoríme o nej otvorene. Na oddelení je viacero rodičov. Rozprávame sa spolu, vymieňame si skúsenosti, radíme si navzájom. Liečba onkologických pacientov je dlhá a náročná. Dvoj až trojmesačná chemoterapeutická kúra pacientov vyčerpá. Tomáš sa drží statočne. Stane sa, že občas zvracia, ale vie, že bez toho to nejde,“ hovorí Jozef. Nezabudne pochváliť zdravotnícky personál, s ktorým je nadmieru spokojný. „Snažia sa tu vytvoriť príjemné prostredie, aby deti nemysleli na chorobu. Keď nemôže Tomáš opustiť izbu, pozerá televízor, hrá sa na playstation. Občas mu dovolia zájsť do nemocničnej učebne, kde je piáno. Tam sa cíti najlepšie. Keď začne hrať, pani učiteľka preruší hodinu a dovolí malým pacientom počúvať Tomášovu hudbu. „Škoda, že nemôže chodiť normálne do školy. Keď je na tom trochu lepšie, pustia ho na vyučovanie. Párkrát do mesiaca je však žalostne málo na to, aby stihol prebrať všetko to, čo zameškal. Učiteľky mu preto darovali diskety a CD s nahratým učivom. Bohužiaľ, nemáme peniaze na kúpu čo i len staršieho, použitého notebooku, aby sa Tomáško mohol vzdelávať. Veľmi si ho praje. Darmo, sociálne dávky sú príliš nízke na to, aby sme mu tento sen dokázali splniť,“ pokračuje Jozef.
NÁDEJ PRIŠLA Z ANGLICKA
Prednedávnom sa v Tomáškovi a jeho rodičoch rozsvietila iskierka nádeje. Transplantácia kostnej drene znamená pre neho svetlejšiu budúcnosť. „Sme šťastní, že sa našiel darca. Je z Anglicka. Po dobratí predpísanej dávky chemoterapie prevezú Tomáša do jednej z bratislavských nemocníc. Tam sa podrobí zákroku. Bojíme sa však, aby to nedopadlo ako v prípade prvej transplantácie, ktorú náš syn absolvoval. Len mesiac sme sa tešili, že choroba ustúpila. Potom opäť prepukla. Kolotoč liečebných procedúr začal odznova. Koľko bude tých začiatkov, netušíme. Zaspávame s modlitbou a rovnako s ňou vstávame. Prosíme Pána Boha, aby nám pomohol v našom trápení. Nech náš synček vyzdravie…,“ nedopovie Jozef, pretože slzám sa nedá ubrániť. Sú v situácii, keď majú zviazané ruky. Spoľahnúť sa môžu jedine na lekárov. Už dnes majú spočítané, že ich pobyt v Bratislave bude finančne náročný. Zaplatiť ho nie je z čoho. Vedia, že zázraky sa nedejú, preto dúfajú v pomoc dobrých ľudí. Musia byť silní najmä kvôli synovi, ktorého v prípade úspešnej transplantácie čaká ešte dlhá cesta. Túto zákernú chorobu jednoducho nemožno vyležať ako chrípku. Až po piatich rokoch od prvého negatívneho nálezu si môžu onkologickí pacienti vydýchnuť.