2006. Matka obžalovaného a zároveň jeho obeť však už dnes vie, že pravdepodobne nasledujúcich sedem rokov bude opäť posielať listy a balíky za väzenské brány.
PROBLÉMOVÉ DIEŤA
Najohavnejší čin, ktorý spáchal Marián, ešte dodnes nedá spávať jeho mame. Neustále si kladie otázku, ako mohol niečo také vykonať. Aj napriek bolesti a trápeniu, ktoré jej syn počas života spôsobil, mu už dávno odpustila. „Vychovala som štyri deti. Vždy som dbala, aby im nič nechýbalo. Snažila som sa, aby bolo doma vždy navarené, upratané, aby deti chodili v čistom. Chcela som z nich vychovať slušných ľudí. V prípade dvoch synov a dcéry sa mi to podarilo. Marián bol však už od detstva problémový. Chodil do osobitnej školy a v trinástich začal tajne fajčiť a piť. Poriadne opitého som ho videla, keď mal pätnásť. Za každou bitkou, ktorá sa odohrala v škole, bol Marián. Učiteľky si s ním užili svoje,“ začína svoje rozprávanie pani Eva. Čo sa týka poriadku v domácnosti, musíme jej dať za pravdu. Aj dnes má v dome všetko svoje miesto. Izby poupratované a na kachličkách, ktorými je obložená murovaná pec, by ste nenašli jediný fľak. „Dnes tu bývam s najstarším synom. Marián žije spolu s družkou a ročným synčekom na sídlisku. Mám na neho ťažké srdce, ale predsa, je to môj syn. Nedá mi hnevať sa na neho. Stretávame sa, dokonca aj na pojednávania sme chodili spolu. Na to posledné, ktoré bude koncom marca, už nepôjdem. Nechcem byť pri tom, keď ho odsúdia,“ so slzami v očiach rozpráva Eva.
OSUDNÝ VEČER
Na ten večer, keď ju takmer vlastný syn pripravil o život, nerada spomína. „Vrátil sa z krčmy. Bol poriadne opitý a mne sa to nepáčilo. Vtedy si Marián vypýtal cigarety. Povedala som mu, aby si ich šiel pýtať tam, kde doteraz pil. To ho zrejme vyprovokovalo. Spod postele v kuchyni vytiahol mačetu a zahnal sa na mňa. Vtedy vyskočil mladší syn a chcel brata zastaviť. Sotil do neho. Nedokázal však zabrániť tomu, aby mi koncom ostrej, šesťdesiatcentimetrov dlhej čepele, nezaťal do hlavy. Celú tvár mi zaliala krv. Syn Jozef okamžite volal záchranku. Keď im nahlásil, čo sa stalo, automaticky zavolali aj policajtov,“ opisuje Eva udalosti, ktoré sa odohrali v ten nešťastný večer.
SYNOVI DÁVNO ODPUSTILA
Marián má dnes tridsaťtri rokov, z toho dvanásť prežil za bránami ilavskej väznice. V polepšovni sa ocitol v pätnástich. Na učňovke v Liptovskom Mikuláši sa ho spolužiaci báli. Nestrávil s nimi ani jeden rok, keď si po neho prišli muži zákona. Dokopy deväťkrát si sadol na lavicu obžalovaných. V súdnych spisoch sa píše o výtržníctve, ublížení na zdraví a útoku na verejného činiteľa. Incident spred roka nebol v rodine Berkyovcov prvý. „Keď si Marián vypil, správal sa ako psychopat. Bála som sa ho a rovnako aj mladší syn Jožko. Vyhrážal sa, že nám niečo urobí, alebo podpáli dom. Za triezva bol celkom iný. Nemohli sme mu však povedať niečo proti srsti. Hneď bol oheň na streche. Naposledy vyvádzal, keď ho doviedli policajti na rekonštrukciu prípadu. Vyšetrovateľka chcela, aby jej predviedol, ako sa na mňa zahnal mačetou. Nepáčilo sa mu to. Začal byť agresívny, vulgárne nadávať a rozkopal stolík. Museli ho vyviesť z izby do kuchyne. Neupokojil sa. Vyhrážal sa, že niekoho zabije. Odviedli ho do eskortného vozidla a rekonštrukciu museli dokončiť s figurantom,“ hovorí Eva o poslednom Mariánovom vyčíňaní. Materinská láska nepozná hranice. Napriek všetkému zlému, čo pani Eva so svojim synom Mariánom prežila, dokázala mu odpustiť. Vie, že jedine v nej má jej syn oporu. V prípade, že ho o dva týždne uznajú vinným, hrozí mu odňatie slobody vo výške sedem rokov nepodmienečne. „Zmierila som sa s tým. Ak pôjde za mreže, budem za ním chodiť na návštevy. Pokiaľ budem žiť, vždy bude mojim synom,“ zakončí svoje rozprávanie pani Eva.
