Článok pokračuje pod video reklamou
bývalej škole nepočítajú. Bolo to v čase, kedy už neboli vypísané iné výberové konania a pani Tóthová nechcela ostať bez práce. Zistila však, že v Trenči potrebujú ako soľ nového riaditeľa školy. Prihlásila sa, no to ešte netušila, do akej rieky vstúpi...
PODLOŽILI JEJ POD ZADOK ŠPENDLÍKY
„Ani som si nevedela predstaviť, kde Trenč leží a keď som sem prišla, zistila som, že v obci žije viac ako 90 % Rómov. Moje prvé dojmy zo školy boli také, že som sa chcela hneď obrátiť a nikdy sa už do Trenča nevrátiť. Keď som však zistila, že s rómskymi deťmi sa trápia mladé ambiciózne dievčatá – učiteľky, riskla som to a ostala som tu. Hneď v prvých dňoch som pocítila tvrdosť života. Keď som chcela v škole niečo meniť, okamžite sa búrili proti mne rodičia, ktorí prišli aj do školy a neraz sa mi vyhrážali. Neverili tomu, že chcem dobre pre deti, školu aj obec. Deti na vyučovaní vyrušovali, neposlúchali a jedného dňa mi na hodine 12-ročné dievča podložilo pod zadok špendlíky, do ktorých som si sadla. Boli to hrozné pocity, no povedala som si, že tento boj nevzdám,“ tvrdí Veronika Tóthová.
DETI POTREBUJÚ INDIVIDUÁLNU STAROSTLIVOSŤ
„Možno moje viac ako 20-ročné pôsobenie v školstve mi napovedalo, že tieto deti budú potrebovať individuálnu starostlivosť, pozornosť a musíme sa im venovať naplno každú minútu. Bolo šťastím, že v integrácii ma podporil starosta Tibor Ottmár. Obišla som všetkých rodičov, ktorí zrazu súhlasili s tým, že do školy môže prísť špeciálny pedagóg z Lučenca. Tým sme im ušetrili peniaze, ktoré by minuli na vyšetrenia cestou do Lučenca. A tieto rodiny obrátia v ruke každú korunu. Deťom sa venujeme individuálne v špeciálnych triedach. Popri tom sme však museli začať študovať špeciálnu pedagogiku v Bratislave. Musíme skĺbiť život v škole, starať sa o domácnosť a popri tom zvládnuť štúdium, ale najmä dlhé cesty do Bratislavy,“ hovorí Veronika Tóthová.
S DCÉRAMI MAĽOVALA
ROZPRÁVKOVÉ POSTAVY
Škola v Trenči, do ktorej Veronika v septembri 2004 prišla, bola takmer na spadnutie. Teraz pripomínajú triedy a chodby rozprávkové krajiny. „Okrem toho, že učíme, sa z nás tu zrazu stali upratovačky, stavbárky, murárky, aj maliarky. V lete som so svojimi dcérami zobrala do rúk farby a štetce a na steny sme namaľovali rozprávkové postavy. Oživili chodbu aj triedy, no najväčším darom pre mňa bol fakt, že namaľované postavy nikto doteraz nezničil. Neraz som si od bývalých kolegov či priateľov vypočula kritické narážky na Rómov. Vraj rómske deti ani neprekročia bránu školy a už sú problémové. Hádžu sa do jedného vreca ťažko vzdelávateľných detí. Všetko je však úplne jednoduché. Na zmenu k lepšiemu stačí obyčajný ľudský záujem a trocha lásky. A poznanie,“ zamyslela sa Veronika.
PROBLÉMY SO VŠAMI NEPRESTÁVAJÚ
Školu v Trenči navštevuje asi tridsiatka detí a takmer všetky sú z rodín v hmotnej núdzi. Veľká časť týchto detí pochádza zo sociálne slabého prostredia rómskych rodín, kde hygiena takmer neexistuje. „Deti žijú v nevyhovujúcich podmienkach, a vši tu máme neustále. Nevieme sa ich zbaviť. Už som rodičov aj prosila, aby dohliadali na osobnú hygienu detí, no keďže nemajú peniaze, je to s nápravou veľmi ťažké. Rodičov sme aj upozornili, že vší sa obyčajným šampónom nezbavia, ale musia kúpiť prípravky v lekárni a nakrátko ostrihať deti. Ostrihané prišli, ale odvšivavené nie. A v škole sa nám odmietajú nechať striekať,“ povedala Veronika Tóthová. Keďže ide o mnohopočetné rodiny, parazit sa neustále prenáša. „Škola nemá finančné prostriedky na očistu zavšivavených detí, ale krok vpred musíme konečne urobiť aj v tomto prípade,“ dodala Veronika. Podľa hygienikov však na mieste nie je len osobná hygiena členov rodín, ale aj vyčistenie posteľnej bielizne, kabátov, čiapok, ostatného oblečenia, ale aj priestorov - domácností, tried, šatní a telocviční. V opačnom prípade sa z nanesených vajíčok - hníd, vyvíjajú ďalšie vši.
VYBRALA SOM SA
SPRÁVNYM SMEROM
Veronika a jej kolegyne zrejme v Trenči to najhoršie už majú za sebou. Aj keď sú deti okolo nich často ufúľané, sú milé a nesmierne komunikatívne. „A začali byť hlavne veľmi slušné. A hoci sme mali abnormálne problémy s rómskymi deťmi a vymeškanými hodinami, došlo k radikálnej zmene k lepšiemu. Ako učiteľku ma najviac trápi vzdelávanie. Často sa zaoberám otázkou, prečo tieto deti po skončení základnej školy zostávajú doma. Možno ich spája strach z majority a neraz možno rasizmu. Väčšina z nich si volí orientáciu na poľnohospodárstvo a na výrobné činnosti, ktoré kedysi živili ich rodičov. Akoby sa svet končil za hranicami Trenča či Lučenca.
Rómski rodičia milujú svoje deti, ale chcú ich mať doma, chcú ich mať na očiach. Neuvedomujú si, že im takto ubližujú. Musíme s nimi pracovať a naučiť ich, že dnešný svet je iný,“ dodala Veronika Tóthová. Škola a práca s deťmi je jej život. Plno papierov si neraz prinesie domov a ani nevníma, že má okolo seba manžela a dcéry. „Mám ešte veľa plánov a cieľov. Keď som sa už na túto cestu vydala, nevrátim sa naspäť. Cítim zmenu v správaní rómskych detí aj celých rodín a už viem, že som sa vybrala správnym smerom,“ dodala Veronika Tóthová.
