ušu. „V domove som len pol roka. Prišla som sem po smrti manžela. Chcela som tu nájsť pokoj a zvyšok života prežiť dôstojne. Mala som jedného kamaráta, ktorý bol zároveň rodinným známym. Už dávno pred mojím príchodom do domova nás navštevoval. Keď som ovdovela, bol mi oporou. Teraz sem za mnou chodí každý deň. Rozumieme si vo všetkom. Plánujeme spoločnú budúcnosť,“ hovorí pani Zuzka. O tom, že sa jej srdiečko rozbúcha druhýkrát po osemdesiatke, by sa jej ani neprisnilo. Život však píše rôzne scenáre. Jediné, čo ju trápi, je zdravie. „Choroba bola jedným z dôvodov, prečo som sem prišla. Teraz, keď sa s Jankom rozprávame o budúcnosti, musím premýšľať a zvažovať, čo by bolo najlepšie. Ak začneme nový život, bojím sa, že sa onedlho bude musieť Janko o mňa starať. Nemôžem od neho žiadať takú obeť. Aj keď ma neustále ubezpečuje, že vo všetkom mi bude nápomocný, bojím sa. Zvažujeme aj možnosť, že by Janko prišiel bývať sem, do domova. Musí to byť však jeho slobodné rozhodnutie. Nechcem ho do ničoho nútiť,“ dodá pani Zuzka. Život v domove sa jej zatiaľ pozdáva. Na personál nemôže povedať jediné krivé slovko. Nedávno sa prvýkrát zúčastnila na fašiangovom karnevale, ktorý sa tu koná každoročne. „Dávno som sa tak dobre nezabavila. Aspoň na chvíľu som zabudla na svoju chorobu,“ smeje sa Zuzka. Je dobré, keď človek nezostáva v starobe sám. Dôchodok neznamená koniec aktívneho života. O chuti do života nás neraz presvedčia aj tí, skôr narodení. Obyvatelia Domova dôchodcov v Rimavskej Sobote sú toho živým príkladom. Výlety, tanečné zábavy, či každoročné guľášové párty na Kurinci im možno iba závidieť.
