Veľakrát pomýšľala na samovraždu. Jediné, čo ju udržalo pri živote, bola jej trojročná dcérka Erika, kvôli ktorej sa chcela zmeniť. Dokázala to. Dnes je z nej starostlivá matka, ktorá chce ochrániť svoje dievčatko pred zlom, ktoré doteraz prežila.
DRUHA JEJ PREPICHLI VIDLIČKOU
Už v mladosti sa život so Želkou nemaznal. Keď mala trinásť rokov, zomrel jej otec. Mamu si pochovala ako šestnásťročná. Zostala sama. Ani v kmotre, ktorá si ju zobrala k sebe, nenašla lásku, ktorú stratila po smrti rodičov. Prázdne miesto v srdci potrebovala zaplniť. Zaľúbila sa do Milana. Ako sedemnásťročná otehotnela. Až vtedy sa dozvedela, komu slepo dôverovala. Kriminálnikovi, ktorý bol tesne pred nástupom do výkonu trestu. „Keď sa Milan vrátil z väzenia, mala naša dcéra Želka dva roky. Od mesta sme dostali byt, dokonca si Milan našiel zamestnanie v krtíšskej bani. Naše šťastie však netrvalo dlho. Krčma sa stala pre Milana druhým domovom. Keď sa vracal opitý domov, všetko riešil fackami a kopancami. Žiarlivostné scény vždy skončili na polícii. Už ani sama neviem, koľkokrát som ho bola nahlásiť. Vždy som však svoje udanie na druhý deň stiahla. Neviem, či to bola ľútosť alebo zbabelosť. Chcela som uveriť, že sa zmení. Márne,“ začína svoje rozprávanie Želka. Tragická udalosť spred štrnástich rokov ju aj napriek útrapám, ktoré prežila v nespečatenom zväzku, hlboko ranila. Jej druha Milana Meszároša zabil kamarát. Pri malichernej hádke o cigarety vyhasol ľudský život. Milanove srdce pichla veľká vidlička na mäso. Lekári mohli už len skonštatovať smrť.
Z BLATA DO KALUŽE
Želka zostala opäť sama. Materský príspevok, ktorý poberala, ani zďaleka nepokrýval všetky nutné výdavky. Nedoplatky na nájomnom rástli. „Poprosila som Milanovu mamu, ktorá býva v Nitre, aby si aspoň na čas vzala našu dcérku k sebe. Bola som v situácii, keď som sa nedokázala o ňu postarať. Chcela som si urobiť poriadok vo svojom živote. Bohužiaľ, spravila som ďalšiu osudnú chybu. Našla som si nového priateľa Jozefa a presťahovala som sa k nemu. Znovu som otehotnela. Po narodení dcérky Eriky sa rozpútalo peklo. Alkohol spravil z Jozefa netvora v ľudskej koži. Bola som viac bitá ako sýta. Keď mi druhýkrát dolámal čeľusť, myslela som si, že viackrát ústa neotvorím. Modriny sa stali mojím mejkapom. Znovu ten istý kolotoč. Nahlásila som ho na polícii a vzápätí som svoje udanie stiahla. Keď Jozefovi zo súdu doručili platobný príkaz, vedela som, že to neskončí dobre. Zameškané výživné na dve deti z prvého manželstva nebolo z čoho zaplatiť. Rovnako nedoplatky na nájomnom rástli. Keď mala Erika tri roky, deložovali nás z bytu. Bola zima a my sme zostali na ulici. Jediné, čo mi napadlo, bolo poprosiť maminho brata zo Stredných Plachtiniec, aby nás načas prichýlil. Vydržali sme u neho asi týždeň. Spolu s jeho rodinou sme sa tlačili v jednej izbe bez okien a dverí. Dnu mrzlo, rovnako ako von. Dcérku nebolo kde okúpať. Prebaľovať som ju musela tiež veľmi rýchlo, aby mi neprechladla. Odišli sme odtiaľ. Prespávali sme v pivnici plnej potkanov. Veľakrát som v noci nezažmúrila oči, aby nebodaj neublížili malej. Nevedela som, ako ďalej. Nechcelo sa mi žiť. Uvažovala som o samovražde. Pri fľaši lacného vína som zabúdala na svoje problémy. Nedokázala som sa postarať o seba, nieto ešte o dcéru. Otrhaná, špinavá, s dieťaťom v náručí, som sa vybrala na úrad sociálnych vecí, kde som poprosila pracovníčky, aby mi pomohli. Chcela som pre svoje dievčatko len to najlepšie. Na ulici nemalo šancu prežiť,“ rozpráva Želka. Pomohli jej. Eriku dočasne hospitalizovali v krtíšskej nemocnici. Po rozhodnutí súdu o zverení dieťaťa do ústavnej výchovy ju odviezli do Detského domova v Ružomberku.
ALKOHOLICKÉ ŠIALENSTVO
Keď prišla Želka o dcéru, jej život stratil zmysel. Rovnako správa o jej staršej dcére ju ranila. K zlému správaniu sa pridali aj krádeže. Umiestnili ju do Detského výchovného ústavu v Zlatých Moravciach. Svoj žiaľ začala utápať v alkohole. „Keď som si vypila, prestala som cítiť zimu a hlad. Problémy tiež načas pominuli. Ponevierala som sa po meste, prehrabávala som odpadkové koše. Ľudia, čo ma poznali, mi občas dali pečivo a lacné víno. Triezva som bola málokedy. Každý deň som zašla na evanjelickú faru, kde mi dal pán farár chleba a niekedy aj škvarky. Mojou posteľou bola kartónová škatuľa pri farskom plote. Pred nečasom ma chránila rozkonárená vŕba. Keď ráno o piatej pán farár kŕmil na dvore hydinu, občas nazrel za plot. Keď ma tam zbadal, iba zakričal: „Žela, žiješ? Nezamrzla si?,“ rozpráva Želka o najťažších chvíľach svojho života. „Raz som si šla na faru pre suché rožky. Prepadli ma skíni. Bili ma reťazami, kopali, rozbili mi hlavu a nakoniec ma bodli nožom do boku. Zmierila som sa so svojou smrťou. Osud mal však so mnou iné plány,“ dodá. Po polroku života v morálnom bahne sa v Želke ozvalo materinské srdce. Myšlienky na dcérku ju posilňovali v rozhodnutí, skoncovať s alkoholom a začať žiť, ako slušný človek. „Zašla som na psychiatrické oddelenie v nemocnici. Lekár mi odporučil liečenie v Hronovciach. Tam ma dali dokopy. Lieky a infúzie mi pomohli. Pravidelná strava tiež urobila svoje. Z 35 kilogramov som pribrala na 57 kg. Počas troch mesiacov liečby som sa modlila. Mysľou som bola neustále pri svojej dcérke. Prvá cesta z liečenia viedla do detského domova. Keď som uvidela svoju dcérku, bola som najšťastnejšou matkou. Nemohla som si ju však vziať. Nebolo kde. Opäť som bola na ulici a život sa pomaly vracal do starých koľají. Zvyšky z kontajnerov som zapíjala lacným vínom. Z predsavzatia, chodiť navštevovať Eriku, nebolo nič. Peniaze na autobus chýbali. Občas som poprosila sociálne pracovníčky, aby aspoň zatelefonovali do domova a dali mi vedieť, ako sa má moje dievčatko. Keď som sa im zdôverila, že sa chcem zmeniť a požiadať o vrátenie dcérky späť do svojej opatery, povedali mi: „Žela, ty sa nikdy nezmeníš. Načo by ti bolo dieťa? Aj teraz si opitá!,“ rozpráva Želka.
ZLOM V ŽIVOTE
„Zrazu som si povedala dosť. Ak som chcela svoje dieťa späť, musela som sa spamätať. Sociálne pracovníčky vybavili, aby Eriku preložili do Detského domova v Hriňovej. Tam som ju mohla chodiť častejšie navštevovať. Raz, keď som za ňou prišla, nebola tam. Oznámili mi, že si ju na víkendy bráva rodina z Môťovej, ktorá si ju plánuje adoptovať. Ak som nechcela o svoju dcérku prísť, musela som začať bojovať. Skontaktovala som sa s touto rodinou a oznámila som im, že akonáhle dostanem byt, budem žiadať o zverenie Eriky do svojej výchovy. Neboli proti. Dokonca ma ľutovali. Dodnes sme výborní priatelia. Erika k nim chodí na prázdniny. Vianočné sviatky sme tiež trávili spolu. Pomáhajú mi, ako vedia,“ rozpráva šťastná mamička. Najväčšej pomoci sa Želke dostalo z Komunitného centra menšín vo Veľkom Krtíši. Našli pre ňu ubytovanie v jednoizbovom sociálnom byte. V rámci aktivačných prác ju zamestnali ako upratovačku. Vlastný príjem a strecha nad hlavou jej dali pocit istoty, potrebný na prekonanie všetkých prekážok. Začala žiť ako slušný človek. Najkrajším darčekom, aký v živote dostala, bola jej dcérka. Po kladnom posudku z komunitného centra, jej ju súd napokon zveril do opatery. „Nikto mi neveril, že to dokážem. Ani úradníci, ani lekári. Bola som stratený prípad. Alkoholička a bezdomovec, bez akejkoľvek budúcnosti. Ďakujem dobrým ľuďom a Pánu Bohu, že som sa dokázala postaviť na vlastné nohy. Už dva roky som sa pohárika ani nedotkla. Minulosť ma však neustále prenasleduje v mojich snoch. Keď sa prebudím zo zlého sna, pritisnem si k sebe svoju dcérku a teším sa, že to bola len nočná mora.“
