udované gumoasfaltové ihrisko. Už ako 17-ročný hrával v drese dospelých za TJ SZ Lučenec. Na gymnáziu sa zoznámil s novým profesorom Jánom Šufliarskym, ktorý prišiel do Lučenca z Tornale. Jozef Mižúr sa so svojimi bratmi začal stále viac venovať basketbalu, aj keď otec chcel z nich mať futbalistov. S bratom Jánom sa im v roku 2004 splnil veľký sen a s BK E.S.O. Lučenec to dotiahli až k titulu Majstra Slovenska. V sobotu 19. marca 2006 po víťazstve nad Svitom, prišli Jozefovi Mižúrovi k okrúhlej šesťdesiatke okrem iných zablahoželať aj prezident Slovenskej basketbalovej asociácie Pavol Barňák a prezident BK E.S.O. Lučenec Péter Csúsz.
ZAČÍNAL V ŠNUROVAČKÁCH A KOŽENÝMI LOPTAMI
Basketbal bol v 60-tych rokoch v Lučenci v plienkach. No fanatici na čele s Jánom Šufliarskym a hráčmi, medzi ktorých patril aj Jozef Mižúr chceli dokázať, že aj tento šport je fenomén. „Keď sme začínali, hrali sme v šnurovačkách a s koženými loptami. Ak lopta niekoho udrela do hlavy, urobili sa mu na čele rôzne záhyby. Postupne sme sa dostali ku gumeným loptám a raz nám jeden kamarát doniesol nylonovú basketbalovú loptu z Ameriky. Bol to pre nás doslova zázrak a basketbal som vtedy hrával s Krištom, Lepáčekom, Dvorským, Marčokom, Slezákom, Balážom, Šufliarskym, Pelčom, Mackom a ďalšími kamarátmi na gymnáziu od rána do večera. Našimi predchodcami boli také osobnosti ako profesor Becher či Petian. Basketbal som hral aj na vojenčine v drese Mariánskych Lázní,“ spomína Jozef Mižúr.
ZAĽÚBIL SA CHLAPEC ...
... spieva najznámejšia slovenská kapela Elán a Amorov šíp zasiahol aj mladého Jozefa Mižúra. „Po návrate zo základnej vojenskej služby som spoznal Evu Komlóšiovú, s ktorou to ťaháme spolu už 35 rokov. Máme syna Marcela, ktorý bol tiež basketbalista, no v súčasnosti je farmaceut. Hneď tri týždne po svadbe som odišiel na tri týždne do Bratislavy, kde som absolvoval trénerský kurz, ktorý mi manželka tolerovala a moju druhú lásku – basketbal, mi toleruje dodnes. Po roku 1968 vtedajší režim zakázal Jánovi Šufliarskemu trénovať a tak som sa ku trénovaniu dostal ja. Medzi mojich odchovancov patrili aj terajší primári lučenskej nemocnice Balco a Mitacz, ale najväčším úspechom bolo vychovanie 208 cm vysokého Kurčíka,“ tvrdí J. Mižúr.
ZAČAL SA MU PLNIŤ
VEĽKÝ SEN
V tom období boli rozšírené okresné majstrovstvá, kde hrávalo 10 a viac družstiev. „Už vtedy som začal snívať o tom, že by sme v Lučenci mohli založiť družstvo, ktoré by mohlo zamieriť až do najvyššej súťaže. Veľký sen sa začal postupne napĺňať až v 90-tych rokoch, keď som bol pri družstve juniorov a prvýkrát sme v najvyššej súťaži obsadili druhé miesto a hrali sme aj majstrovstvá Československa v Pardubiciach. Bola to generácia, ktorú trénoval Ján Müller a Július Becher – dres Lučenca obliekali Marčok, Senko, bratia Grendoci a ďalší hráči, ktorí na federálnej úrovni získali cenné šieste miesto. Tento úspech bol základom toho, že sme postupne hrali Slovenskú národnú ligu a vybojovali postup do prvej československej ligy. Vtedy ešte družstvo Mogulu Lučenec vypredávalo športovú halu na Fándlyho ulici. No v roku 1997 po finále Slovenského pohára so Svitom bol Mogul vylúčený z najvyššej súťaže a basketbal v Lučenci na niekoľko mesiacov úplne skončil,“ povedal Jozef Mižúr.
E.S.O. UVARILI V KUCHYNI
O rok na to sa v byte Jozefa Mižúra priamo v kuchyni stretli Ján Šufliarsky, Jozef Papanetz, Ján Mižúr a Jozef Mižúr, aby doslova „uvarili“ nový klub BK E.S.O. Lučenec. „Juraj Dobrocký nás poprosil, či by sme novopostavenej hale na Výstavisku nevdýchli ducha. My sme ho vdýchli s tým, že sme museli zaplatiť 300-tisíc korún kauciu za bývalý Mogul, aby sme vôbec mohli začať opäť hrávať basketbal. Lučenec začal hrávať II. Slovenskú ligu a v náročnej súťaži si vybojoval hneď prvým rokom postup do basketbalovej extraligy. Ešte pred ňou sme dokázali vyhrať aj prvý ročník E.S.O. Cupu a boli sme zrazu vo hviezdach. Lákali nás stále vyššie méty a v roku 2000 sme sa stali s Ružomberkom spoluorganizátormi I. ME mladých žien, na ktoré si dodnes pamätá isto veľa fanúšikov,“ tvrdí J. Mižúr.
POKORILI SME
BASKETBALOVÉ SLOVENSKO
Majstrovstvá Európy mladých žien dali práve mužskému basketbalu v Lučenci akoby ďalšiu motiváciu. Pre divákov sa začalo obdobie, kedy dostať sa na Výstavisko, bolo neustále ťažšie. „Lučenec vyhrával stále viac zápasov. Basketbalový ošiaľ rástol a po zisku bronzových medailí prišlo na rad postupne aj striebro. V sezóne 2003/2004 aj nezabudnuteľný zisk titulu Majstrov Slovenska proti súperovi z kategórie najťažších - Chemosvitu Svit. Nikdy nezabudnem na chvíle, kedy zástupcovia Mesta Lučenec na pôde Svitu, pred zrakmi domácich fanúšikov odovzdávali kapitánovi E.S.O. Lučenec Michalovi Tarabusovi pohár Majstrov Slovenska. Na oslavy v nemenovanom podniku neďaleko Svitu a návrat do Lučenca, kde sme spievali a tancovali so zlatými medailami až do rána, sa nedá zabudnúť. Finálovým víťazstvom nad Chemosvitom sme pokorili basketbalové Slovensko,“ zamýšľa sa basketbalový fanatik.
SVOJU KOŽU LACNO
NEPREDALI ANI EURÓPE
Prezentácia Lučenca vďaka basketbalovým fanatikom, medzi ktorými nemohol chýbať ani Jozef Mižúr, bola na najvyššej úrovni. Problémy začínali byť s financiami. „Peniaze chýbajú všade na Slovensku a náš región nie je výnimkou. Prihlásili sme sa do Európskej súťaže, kde sa však dá len veľmi ťažko presadiť, pokiaľ nemáte dostatok finančných zdrojov. Len za súpisku a štart v súťaži sme museli zaplatiť 200-tisíc korún a to sa ešte ani nezačalo družstvo vybavovať materiálne, cestovať a hrať zápasy. Európskych klubov sme sa však nezľakli. Výstavisko bolo na domácich stretnutiach vypredané a aj keď sme vo väčšine stretnutí ťahali za kratší koniec, svoju kožu sme lacno nepredali. Bola to ďalšia dobrá škola za našim basketbalovým napredovaním,“ konštatuje čerstvý šesťdesiatnik.
S BASKETBALOM
CHCEL SKONČIŤ
Keď v minulej sezóne obsadil E.S.O. Lučenec štvrté miesto, Jozef Mižúr sľúbil rodine i basketbalovému výboru BK E.S.O., že s basketbalom končí. „Novým prezidentom klubu sa stal Péter Csúcz. Požiadal ma, aby som po abdikácii môjho brata Jána na fukciu výkonného riaditeľa klubu ešte rok vydržal. Tľapli sme si a po úspešných rokovaniach s generálnym sponzorom, hráčmi Kovačevičom, Ščekičom a novým ambicióznym trénerom Krajnovičom sme nasadli do novej lode. V porovnaní s minulosťou sme len poloprofesionálny klub, pretože máme len 5 profesionálov, 5 študentov a dvoch pracujúcich basketbalistov, čo je oproti minulosti markantný rozdiel. Dalo by sa vylepšovať množstvo vecí, no všetko sa odvíja od množstva financií. To, že sme po základnej a nadstavbovej časti skončili na druhom mieste, považujem za zázrak, no zároveň je to dôkaz oduševnenej práce vedenia klubu, všetkých hráčov i trénera. Živým sa síce podnikaním, no mojou láskou je basketbal.“
ABY SA NITRA
NEPREPOČÍTALA!
V sobotu sa začal vyraďovací systém basketbalovej extraligy. E.S.O. narazilo na Inter a zdá sa, že práve žlto-čiernych sa báli obhajcovia titulu z Nitry, ktorí si v semifinále veria práve proti Lučencu. Všetko je však v teoretickej rovine. „Nitra si je vedomá svojej sily, no aby sa neprepočítala! V našom kotly máme výhodu piateho rozhodujúceho zápasu a ja cítim v tele chvenie, ktoré mi hovorí, že v máji by sa mohol v Lučenci po dvoch rokoch opäť oslavovať zisk majstrovského titulu. Neviem, aký budem mať vtedy krvný tlak, no dúfam, že „nevybuchnem“. Možno nebudem sedieť na lavičke, ale v hľadisku vedľa manželky, no aj tá ma niekedy od seba posiela preč, aby som ju nevyrušoval,“ usmial sa Jozef Mižúr.
RODINA JE NA PRVOM MIESTE
Už od prvých sekúnd manželského zväzku sa Jozef Mižúr venoval športu. Soboty a nedele boli basketbalové, nevynechal ani množstvo tréningov. „Bol som vzdialený od rodiny veľa hodín dní i týždňov, ale do športu som zasvätil aj syna. Je to hobby, ktoré keď človeka chytí za srdce, už ho asi nikdy nepustí, no rodina je v mojom živote na prvom mieste. Manželka i syn vedia, že pri basketbale sa cítim mladý, pretože som v styku s mladými ľuďmi, ktorí majú športovú myseľ, pocit zodpovednosti, víťazstva i spolupatričnosti jeden k druhému,“ tvrdí Jozef Mižúr.
BASKETBALU OSTANE
VERNÝ DO SMRTI
Napriek svojmu veku sa Jozef Mižúr pravidelne stretáva na palubovke so svojimi kamarátmi. Niektorí majú na chrbte aj 7 krížikov, no keď zápolia s basketbalovou loptou, cítia sa ako dvadsiatnici. „Sú to nezabudnuteľné stretnutia veteránov a superstarcov. Zápasy prežívame, veľakrát si aj vynadáme, no po každom zápase si sadneme k poháru piva a nikdy nechýba naša hymna: Pálenvô, pálenvô, buď pochválenvô. A vždy aby nám Pán Boh pomáhal v zdraví a šťastí sa dožiť ďalšieho dňa. Ja som sa 19. marca dožil okrúhlej šesťdesiatky. Ďakujem všetkým, ktorí si na mňa spomenuli a prajem dobrým ľuďom, aby sa na svet pozerali s láskou, aby sa na seba usmievali. Viem, že nesvieti každý deň slnko, no so vzájomným pochopením a toleranciou sa dajú prekonať aj najťažšie prekážky. Spomínal som, že basketbal je mojou láskou a na záver chcem len potvrdiť, že mu ostanem verný až do smrti,“ dodal Jozef Mižúr.
