Život pár metrov od vozovky, po ktorej sa dennodenne rúti kamión za kamiónom, vôbec nie je ľahký. Marcel Kántor tu žije 43 rokov. Za ten čas videl veľa dopravných nehôd. Pri spomienkach na mŕtve telá pod bielou plachtou ho ešte i dnes zamrazí. Koľko takýchto pohľadov sa mu ešte naskytne? „Vyvrátený kamión, to nie je pre mňa žiadna senzácia. Hlavne v zime a v daždi zvyknú zbehnúť z cesty. Darmo, sú tu zradné zákruty. Tí, čo nepoznajú túto cestu, neočakávajú rýchly prechod z rovného úseku do zákrut,“ hovorí Marcel. Najstrašnejšiu nehodu, na ktorú nerád spomína, zažil ešte v osemdesiatych rokoch. Neďaleko od môjho domu našla vo svojom aute smrť trojčlenná rodina. Smrť si nevyberá,“ povzdychne si a prstom ukáže na oplotenie záhrady. Práve tam sa odohrala ďalšia nehoda. „Bol to zlomok sekundy a Lada mi pristála rovno medzi ovocnými stromami. Našťastie, vodičovi sa nič nestalo“, spomína Marcel, ktorý nad hlukom a popraskanými múrmi na svojom dome iba mávne rukou. „Ak tu chcem žiť, musím si zvyknúť. Bojím sa zhustenia premávky, keď sa dostavia diaľnica. Ja hluk prežijem, ale či tie otrasy vydrží môj dom. Pokiaľ mi kamión neskončí rovno v obývačke, vydržím to,“ dodá Marcel.
